V reakcii na priznanie Zemana, že jeho súhlas ako vtedajšieho premiéra s bombardovaním bol prejavom zbabelosti, mu srbský prezident poďakoval za prejav odvahy s tým, že je prvým prezidentom, ktorý sa Srbom za bombardovanie ospravedlnil, a Srbi toto ospravedlnenie Čechom nikdy nezabudnú.
Nie všetci politici sú ale z prezidentovho ospravedlnenia nadšení a už vôbec sa im nepáči, že si príde cudzí prezident a adresuje obdivné komplimenty niekomu, kto podľa nich robí ich krajine vo svete hanbu. Vnútropoliticky to narúša opozíciou a médiami systematicky budovaný obraz prezidenta ako persony non grata. Predstava, že politici robia hanbu vo svete, je mimochodom naivná. Domáca špinavá bielizeň nikoho za hranicami nezaujíma, všade majú vlastnú špinavú bielizeň, takže tú cudziu s pochopením berú na vedomie, ak ju teda vôbec zaregistrujú.
V politike netreba hľadať železnú logiku. Je to koniec koncov nelicencovaná živnosť, ktorú môže praktizovať hocikto, kto na to má silný žalúdok a nadmerné ego. Vzájomná sympatia týchto dvoch prezidentov má ale jednoduché vysvetlenie. Vučič je vďačný za podporu člena EÚ, do ktorej by Srbi radi vstúpili, a Zemanovi je blízka srbská nezávislosť – ako príklad, že i v dnešnom svete je možné mať dobré alebo aspoň korektné vzťahy s každým, teda s NATO, i s Ruskom, Čínou alebo Tureckom.
Pokiaľ ide o bombardovanie Srbska, nemožno sa tváriť, že nebolo. A s odstupom času sa ani nemožno vyhovárať na dobré úmysly. Tie sú vždy cestou do pekla a nič sa na tom nezmení, ani keď sa bombardovanie vylepší adjektívom „humanitárne“. Konflikt v bývalej Juhoslávii nemal jediného vinníka. Politickú zodpovednosť za vojnu niesli spoločne s Miloševičom aj Tudjman a Izetbegovič. Vysvetlil mi to kedysi Igor Blaževič, bosniansky Chorvát, autentický mierový aktivista.
Za vlnu fanatického nacionalizmu, na ktorej sa politici viezli, boli zodpovední intelektuáli, publicisti, komentátori a novinári. Mám to priamo od nich zo stretnutia nezávislých spisovateľov a publicistov v poľskom Krakove, kde ma fascinovalo, ako sa jedným dychom priznali k tomu, že medzi ľuďmi rozšírili nenávisť a súčasne kritizovali Európu, že ich vo vražednom konflikte nechala a nepomohla.
A keď už je reč o vinníkoch, treba tiež sledovať cestu peňazí a všimnúť si, kto zo zahraničia profitoval z politiky rozdeľuj a panuj a iniciatívne prilieval olej do ohňa. Spomínam si na úvahy, ako sa v rozpade Juhoslávie angažovalo Nemecko, alebo že svoje záujmy v regióne mali Američania. A na pohŕdanie „naivnými pacifistami“, ktorí nechápali, že bez bombardovania Srbska nie je možná sloboda kosovských Albáncov, súdených neskôr za obchodovanie s ľudskými, rozumej srbskými, orgánmi…
Ospravedlniť sa za bombardovanie nikdy nie je chyba. Len sa do toho pre zlé svedomie nikto príliš nehrnie.