Podľa Nórskej rady pre utečencov bolo koncom minulého roka vo svete asi 55 miliónov tzv. vnútorných utečencov – ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, no (zatiaľ) ostali vo svojej vlastnej krajine. To je doteraz najviac v histórii.
Oproti roku 2019 vzrástol počet vnútorných utečencov o päť miliónov. Z tohto počtu muselo trikrát viac ľudí odísť z domovov v dôsledku prírodných katastrof – najmä záplav a intenzívnych búrok – ako v dôsledku vojnových konfliktov. Klimatické zmeny a prírodné katastrofy, ktoré sú nimi spôsobené, tak už dnes vážne ovplyvňujú globálnu bezpečnostnú a humanitárnu situáciu.
Chudoba, občianska vojna a prírodné katastrofy nie sú, samozrejme, úplne oddelenými faktormi. Najviac vnútorných utečencov je práve v krajinách, ktoré sú oslabené inými príčinami. Prírodné katastrofy vyhnali z domovov viac ako milión ľudí v Afganistane, takmer milión v Indii a vyše osemstotisíc v Pakistane.
Zároveň následky klimatických zmien a boj o prírodné zdroje prispievajú k prehlbovaniu najvážnejších vnútroštátnych vojnových konfliktov, napríklad v Sýrii, Etiópii či v Demokratickej republike Kongo.
Vnútorných utečencov je vo svete približne dvakrát viac ako ľudí, ktorí utekajú cez hranice. Sú to však spojené nádoby. Pokračujúci konflikt, ekonomické a environmentálne príčiny spôsobujú sekundárnu migráciu. Ak ľudia stratia nádej na zmenu, hľadajú záchranu za hranicami.
Európske krajiny vrátane Slovenska rady zdôrazňujú, že chcú „problém migrácie“ riešiť pri jeho koreňoch. Obíďme na chvíľu fakt, že je to často len snaha ospravedlniť vlastnú nehumánnu imigračnú a azylovú politiku (toto je špeciálne prípad Slovenska). V konečnom dôsledku by bol svet lepším miestom, ak by nik nemusel utekať zo svojho domova. Z akejkoľvek príčiny.
Riešenie migrácie pri zdroji problémov však neznamená, že budeme platiť tureckej, líbyjskej či akejkoľvek inej vláde, aby migrantov udržiavali mimo európskych hraníc. Znamená to zamerať sa na jej príčiny. A to už neznamená len prevenciu a riešenie ozbrojených konfliktov, ale aj účinný boj proti klimatickým zmenám.
Zaviazali sme sa dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050, no reálne opatrenia odkladáme. Hľadáme spôsoby, ako sami seba presvedčiť, že pokračujúce investície do využívania fosílnych palív sú zlučiteľné s environmentálnou udržateľnosťou či dokonca výhodné pre ňu.
Argument, že EÚ sama globálnu klímu nezachráni, neobstojí. Hlavným producentom skleníkových plynov je dnes Čína. Rastú aj emisie iných veľkých krajín, napríklad Indie. Únia však môže použiť svoju ekonomickú váhu na to, aby presadila udržateľné globálne environmentálne štandardy. A chudobným krajinám môže poskytnúť hospodársku pomoc a technológie pre zelenšiu ekonomiku.
Klimatická katastrofa prebieha už teraz. Neubránime sa jej stavaním hradieb.