Nie všetky cudzie slová sú, pravda, blahom. Niektoré vedú k znecitliveniu. Napríklad výraz exkludovaný alebo taký hejt – krátke slovíčko ponúka k zhovievavosti voči niečomu, čo je akoby rovnako drobné a v účinkoch nevýznamný štípanec. Nenávistný útok znie vážne a núti pristaviť sa. A zvažovať zistenia výskumov, ktoré hovoria o tom, ako internetové debatné skupiny prispievajú k polarizovaniu a odľudšťovaniu tých s „nie našimi“ názormi.
Rovnako, ba viac problematické sú aj našské, slovenské výrazy. Poznáme a radi používame viacero takých, ktoré zodpovednosť za ponižujúcu situáciu ľudí presúvajú od tých, ktorí rozhodujú o rozdelení zdrojov a plánoch na ozdravenie územia, bytových podmienok o nových možnostiach vo vzdelávaní, na tých, ktorí sa v takejto situácii nachádzajú. Práve o týchto slovách je potrebná porada na najvyššej úrovni.
Hoci sa aj našich strategických dokumentoch, ba aj v jazyku zákonov, na označenie ľudí v existenčných ťažkostiach presadili výrazy znevýhodnení a zraniteľní, v jazyku politikov, ba aj aktivistov čulo obiehajú slová neprispôsobiví a nezamestnateľní. Hoci v zákone o službách zamestnanosti výraz znevýhodnený uchádzač o zamestnanie označuje celú plejádu prekážok či záťaží človeka hľadajúceho si prácu, samotní tvorcovia práva obchádzajú jeho jazyk, taký zásadný pre udržiavanie kultúry ľudskosti. V rečiach k verejnosti a politickým sokom volia na adresu tých, ktorí sú bez výhod a možností brániť sa, pomenovania naznačujúce ich naničhodnosť a „nepatrenie“ do našej kultúry.
Jedna porada za zatvorenými dverami by určite nestačila. Nájdenie konsenzu napríklad so súčasným najvyšším špecializovaným prokurátorom bude náročná úloha. Patrí totiž k najvýrečnejším odporcom správneho zaobchádzania so slovami. Obmedzilo by to vraj najcennejší liberálny výdobytok, slobodu prejavu. Nájsť na Slovensku niekoho, kto by dokázal argumentačne prebiť nielen jeho, ale všetkých, pre ktorých je verejný život korida a divadelný kus, nebude ľahké.
Porada o očiste jazyka od dôstojnosti urážlivých výrazov je tak len utópiou. Ľudskú dôstojnosť ako hodnotu síce už máme v pestúnskej starostlivosti, no zjavne nie plne osvojenú. Zriedkavo sa mení na ohľaduplnosť k tomu, že aj politickí oponenti, aj ľudia bez práce a adresy sú bytosti schopné prežívať poníženie a utrpenie. Právnici už síce zušľachtili naše uvažovanie o právach princípom proporčnosti, no zatiaľ sme počuli argumenty len o správnom pomere práva na slobodu pohybu a práva na ochranu zdravia či práva na dokončenie mandátu a práva vymeniť zlyhávajúcu politickú garnitúru.
Uvažovanie o hraniciach pre slobodu slova, ak sa má ochrana ľudskej dôstojnosti týkať všetkých, aj tých, ktorí nie sú naši v etnickom, politickom či náboženskom zmysle, chýba. Alebo prebieha za dobre zavretými dvermi.