Joe Biden nie je „proeurópsky prezident“. Je proamerický a tak je to v poriadku. Zvolili ho, aby riešil vnútorné problémy Spojených štátov. Pretože (aj) vďaka nim sa predtým dostal do Bieleho domu Donald Trump, ktorého administratíva ich ešte prehĺbila. To je úplne v zhode s európskym záujmom. To posledné, čo potrebujeme, sú Spojené štáty paralyzované vnútrospoločenským konfliktom, s inštitúciami rozkladanými nacionalistickým, antiliberálnym populizmom.
Vo vonkajšej politike bude Biden presadzovať americké záujmy. Ani to nie je pre Európu problém. Zdá sa, že na rozdiel od svojho predchodcu nechápe spojenectvá ako príťaž a partnerské záväzky ako zväzovanie rúk. To je vhodný základ na dialóg, v ktorom môžeme hľadať oblasti spolupráce. A tiež dobrý predpoklad kultivovania, čo môže znamenať aj reformu inštitúcií, na ktorých transatlantické partnerstvo stojí. Vrátane Severoatlantickej aliancie.
Musíme sa však vyhnúť naivnej (prípadne len pohodlnej) viere v návrat „starých zlatých časov“. Najmä preto, že neboli postavené na partnerstve, ale európskej závislosti. Tú by sme si nemali priať my, a nie je ani v záujme Washingtonu. Jeho strategickým záujmom už nedominuje Rusko, ale Čína. Hlavnou šachovnicou nie je Európa, ale Pacifik.
Druhé nebezpečenstvo je predstava transatlantického partnerstva ako paktu, ktorý by vyvažoval „os Moskva-Peking“. Takáto os však neexistuje a riziko jej sformovania je nízke. Čína je nastupujúcou globálnou mocnosťou. Rusko sa snaží manažovať úpadok a udržať sa v prvej globálnej lige. Zahranično-politickými dobrodružstvami a militarizmom rieši v prvom rade vnútorné problémy režimu. Okrem toho, hoci si na rozdiel od ostatných európskych krajín dokázalo udržať veľkú časť bývalej koloniálnej ríše, neuspelo v jej integrácii a zabezpečení hospodárskeho rozvoja. Dnes jeho pozíciu na Ďalekom východe ohrozuje najmä Čína.
Okrem toho, žiadna forma novej studenej vojny nie je ani v našom záujme. Autoritárske režimy – ruský aj čínsky – sú pre nás zdrojom bezpečnostných hrozieb. Sú však tiež partnermi, bez ktorých nevyriešime mnoho zásadných problémov: od klimatickej krízy cez zamedzenie daňovým podvodom a efektívne zdanenie nadnárodných spoločností po regionálne konflikty a globálne odzbrojovanie.
V takejto situácii tým základným, čo môžeme (mali by sme) Spojeným štátom ponúknuť, je vnútorne stabilný a akcieschopný partner. S vlastnými a dostatočnými ekonomickými a bezpečnostnými kapacitami. Nie na novú studenú vojnu, ale na podporu globálneho poriadku postaveného na férových, demokratických pravidlách.