Nasledovalo dojatie verejnosti, stretnutie a obdarovanie športovou výbavou od prezidenta Andreja Kisku, záblesk mediálneho záujmu a pohnutie mnohých nad fotografiami krásneho a očividne všestranne nadaného dieťaťa. Dieťaťa, ktoré napriek svojim nepopierateľným „darom“ môže stáť na totožnej štartovacej čiare s detskými súpermi iba na štadióne. V živote ani náhodou…
Zdá sa, že tento príbeh má potenciál byť nielen správou o vychádzajúcej hviezde slovenskej atletiky. Je to viac než informácia o neuveriteľnej húževnatosti, vôli a cieľavedomosti mladej bežkyne z mnohodetnej rodiny a zo znevýhodneného prostredia. O jej vynikajúcich školských výsledkoch a fascinácii vzdelaním. V prvých správach sa mihli aj zmienky o skutočnej podpore rodiny, angažovanosti školy a učiteľov, systematickej práci zanieteného trénera a vynikajúceho športového klubu.
Dá sa teda tušiť, že aktuálny úspech Annamárie nemôže byť výsledkom „slepého šťastia“, či náhodnou zhodou priaznivých okolností. Iste nie. Annamária beží a bude bežať do cieľa za ďalšie Vanessky a Františkov z podobných pomerov. Za tie obetavé mamy a otcov, ktorých individuálny osud pravdepodobne neprekoná hranice sociálneho a symbolického vylúčenia. Napriek tomu vládnu dostatkom sily, múdrosti i pokory vykonať doslova nemožné pre to, aby sa ich deti vymanili z prekliatia medzigeneračnej chudoby.
A pripomínajme, zviditeľňujme učiteľky a učiteľov, trénerov, miestnych aktivistov a aktivistky. Jednoducho mimoriadnych ľudí, ktorí – bez ohľadu na všetko a bez nárokov na nič – vykonávajú každodenne kus nepredstaviteľnej roboty tam, kde vraj podľa iných „nič nie je“. Všade môže byť všetko!
Kdekoľvek žijú deti, ktoré sa môžu stať kýmkoľvek, ak im pomôžeme vyrovnať nespravodlivosť a nerovnosť mnohorakého balíka štartovacích čiar, do ktorých sa narodili. Nič nepotrebujeme viac ako reálnu nádej v podobe uveriteľných príbehov, ktoré, dúfajme, mieria k ozajstným šťastným koncom.
Mimochodom, málokde ste sa dočítali meno aj priezvisko mladej šampiónky. Akoby v tomto prípade ani nebolo treba… Opak je pravdou i slušnosťou.
Annamária Horváthová, zapamätajme si, prosím. Držme palce a neuspokojme sa s chvíľkou dojatia a úžasu, ktorá zapadne prachom všeobecnej ľahostajnosti a nevšímavosti. Aspoň dovtedy, kým nebude celkom bežné, že naše deti, nech sa narodili kdekoľvek a komukoľvek, majú príležitosť lámať rekordy a meniť náš spoločný svet na dôstojnejšie a krajšie miesto pre život.