Utešiť smútiaceho je ťažké. Vieme len počúvať, spoločne spomínať či mlčky objímať. Pritakanie návrhu postaviť pamätník ľuďom, ktorí prehrali boj s covidom, je takým objatím a včlenením ich smútku do spoločnej pamäti. Akékoľvek pochybovanie by bolo ako obrátenie sa chrbtom k prosiacemu o pomoc. Môžeme si síce myslieť, že je nutné mať na zreteli najmä živých a zásadne zlepšiť preventívnu starostlivosť o zdravie obyvateľstva, no povedať to zoči-voči užialenému človeku je chrapúnske.
Bolesť pozostalého sa nedá merať. Jeho roztrpčenie a hnev na osud či zdravotnícky systém sa však stupňuje, ak verí, že strate sa dalo zabrániť. Odvrátiteľné úmrtie je však kategóriou medicínskej štatistiky a na úmrtnom liste takúto poznámku nenájdeme. Azda aj preto sa ľudia, ktorí by o svojich najbližších neprišli, ak by sa im dostalo kvalitnejšej diagnostiky, prevencie a účinnejšej liečby, nezdružujú. Hoci odvrátiteľných úmrtí sú na Slovensku každoročne tisícky.
Zrkadlo medzinárodnej štatistiky je však neúprosné a ukazuje, že pozícia Slovenska je v tejto veci hanebná. Aj zásluhou tohto zrkadla sa predchádzanie odvrátiteľným úmrtiam stalo silnou témou posledných parlamentných volieb. Politické strany sa za zdravie obyvateľstva bili do pŕs a Igor Matovič vo februári 2020 zapálil pred Úradom vlády SR päť tisíc sviečok, aby upozornil na počet úmrtí, ktorý by každý rok mohlo odvrátiť lepšie fungovanie zdravotníctva a ochrana zdravia.
V podcaste jedného z denníkov vedec Pavol Čekan podotkol, že už v túto jar väčšinu úmrtí na covid bolo možné pokladať za odvrátiteľné, ak by vakcína bola dostupná. Vyjadril sa – tak ako mnohí zapojení do kampane za očkovanie – že teraz, keď je vakcíny dostatok, mali by sa dať zaočkovať všetci obyvatelia, áno, aj tí, čo ochorenie prekonali. Ich protilátky a bunková imunita je odbornou otázku, ktorá je dôležitá, ale vedľajšia. Pripojil sa tak k hlave štátu, ktorá v provakcinačnom prejave uviedla, že pre vírus existujú len dve kategórie ľudí: zaočkovaní a nezaočkovaní, a zdravotné ťažkosti či skon vyvolané covidom už nie sú zlyhaním zdravotníckej starostlivosti, ale vecou osobnej (ne)zodpovednosti.
Odvrátiteľné úmrtia sú tragickou súčasťou života tejto krajiny. A príliš komplikovanou na to, aby sa tým, čo nemuseli ešte odísť, dal postaviť pamätník. Komplikácia nie je v racionalistickom názore, že úctu k životu máme vyjadriť podporou lepšej funkčnosti zdravotníctva a dostatočnou mzdou pre odborníkov, bez ktorých sa tento systém zrúti. Pomyselné základy budúceho pamätníka do značnej miery rozbil morálny či moralistický apel očkovacej kampane, ktorý obviňuje a stigmatizuje chorých na covid a jeho obete. Tkanivo spoločenskej vzájomnosti zase presekáva na my a oni a deliacu čiaru vyrýva aj medzi mŕtvymi.