Z primárne duchovného alebo, naopak, a priori vytesňujúceho či prehliadajúco odmietavého až po realisticky praktický postoj. Poznáte to, však? Ten náhly vecný pocit – ostrý a presný ako rez nožom – napríklad pri objednávaní novej skrine, postele, televízora, ďalších zbytočných topánok výhradne pre radosť… Načo vlastne?! Počkaj do jesene, či dožiješ a užiješ. Potom sa uvidí, či vôbec budeš a čo budeš potrebovať.
Korona viditeľne sprítomnila, drasticky priblížila pravdepodobnosť aj reálnosť umierania, nebytia. Cítime, ba sme priam očividne presvedčení, že aj okolo nás, doslova na dosah, sa umiera masívnejšie, neočakávanejšie, náhlejšie… A vonkoncom nielen na následky covidu. Intenzívne, bytostne vnímame aj ľudské obete tragických udalostí, nehôd, živelných pohrôm, zločinov. Cynik by namietol: vždy tu boli a budú. Iste. Nemožnosť uniknúť ani vykúpiť sa z fatálnych rizík nás však čudesným paradoxom zrovnoprávnila. Sme na jednej lodi a spoločne dúfame, že nenesie meno Titanic.
Aj z uvádzaných dôvodov nemožno paušalizovať, bagatelizovať a banalizovať strach, obavy a odmietanie vakcinácie konkrétnymi ľuďmi. Nehovoriac o tom, že sociálne a vekové stereotypy ani v tomto prípade neplatia. Naštvaní, ustráchaní, vydesení, zmätení, váhaví… sú aj mladší a mladí, informovanejší a informovaní, vzdelanejší aj vzdelaní.
Vyzerá to tak, že ku kolektívnej imunite nám definitívne nedopomôže ani nátlak, ani hrozba sankcií. Autentická, pravdivá a ľudsky presvedčivá kampaň s priamym, nekompromisným odkazom, že na jeseň sa už nebude „hrať“ ani o verejné zdravie, ani o alternatívu voľby, ale o prežitie, azda áno. Pri zásadnom politickom rozhodovaní a pre udržanie a posilnenie verejnej podpory je okrem samozrejmej otvorenosti a transparentnosti nevyhnutné najmä to, aby občania, občianky boli čo najviac zapojení do rozhodovania, ktorého dôsledky ich ovplyvňujú. Koľkýkrát si pripomíname, že táto kríza nie je prekonateľná bez medzinárodnej spolupráce, solidarity a multilateralizmu? A zároveň, že núdzové a mimoriadne právomoci nemôžu byť využívané ako základ na potlačenie nesúhlasu.
Sme v tom všetci spolu. Pretrvávanie krízy v akomkoľvek spoločenstve je hrozbou pre ďalšie spoločenstvá. V procesoch porážky pandémie preto nesmie žiadny štát „ostávať pozadu“. Najlepšou reakciou je tá, ktorá zostáva adekvátna a proporčná, berúca na zreteľ i dlhodobé hľadiská. Vrátane legitímnych otázok, v akom svete mienime žiť, keď bude po všetkom. Našťastie, riešenia, ktoré sa javia ako okamžitá odpoveď na akútne priority, v sebe takisto skrývajú potenciál povinností voči budúcim generáciám vrátane rozvoja preventívnych stratégií.