Zaujímavé je, že túto možnosť obaja objavili v takmer rovnakom čase. Ak je človek skutočne bystrý a vie priam bleskovo reagovať, pričom má vo svete primeraný vplyv, potom to utají iba veľmi ťažko. Greta tým zrejme úplne zmenila pôvodný terapeutický postup podľa akejsi vlastnej receptúry, lebo iba prednedávnom si COVID-19 sama vyliečila. Napokon, aspoň podľa jej slov, celkom jednoducho – totiž v prenajatom byte. To by predstavovalo zatiaľ najlacnejšiu možnú liečbu, lebo chorý človek v prenajatom byte by mohol prenajať ten svoj uvoľnený príbytok inému chorému, aby sám finančne netrpel.
A hneď by boli obaja zdravší a takpovediac ekonomicky vcelku vyrovnaní. Aj tu sa ukazuje, ako veľmi chýba Slovensku tých päťdesiattisíc bytov, ktoré už druhý rok stavia predseda nášho parlamentu Boris Kollár aj so stranou Sme rodina. Hneď by mohlo byť o takých päťdesiattisíc vyliečených viac. Veď ako hovoria nie nadarmo v Čechách: „Čo je doma, to sa počíta!“ V politickom živote je to nateraz na Slovensku oveľa zložitejšie, lebo spoločnosť sa polarizuje hneď vo viacerých smeroch. Napríklad na zaočkovaných a nezaočkovaných, no a akoby popri tom, najmä na pozatváraných a nepozatváraných.
Pritom je nesmierne ťažké mať v tom prehľad, pretože zatváranie, podobne ako COVID-19, v poslednom čase postupuje naprieč celým politickým spektrom. Celkom bežne sa už zatvárajú policajti medzi sebou a mienkotvorné médiá sľubujú, že zavretých bude stále viac. Budú to však zväčša politici, prokurátori, sudcovia a podobne, veď zločinci sa v tejto súvislosti takmer vôbec nespomínajú. Iba v starých detektívkach, ktoré cez prázdniny vytrvalo opakujú v televízii.
Trochu to už pripomína francúzskeho humoristu Michela Colucha, ktorý v roku 1981 kandidoval z vážnych recesistických dôvodov na francúzskeho prezidenta. Pritom v rámci svojho politického programu navrhoval napríklad „pozatvárať všetkých nezamestnaných“, len aby sa odstránil tento vážny sociálny problém. Vraj bol v kampani takmer úspešný, len sa radšej vzdal, lebo sa mu iní závistliví politici v rámci konkurencie nepríjemne vyhrážali.
Môžeme preto právom očakávať, že naši politici sa s takýmto úzkym poňatím pozatváraných neuspokoja, ale na základe doterajších dobrých skúseností a nezvládanej usilovnej smelosti pôjdu veru oveľa ďalej. Aj keby šlo napríklad iba o nejakú takú politickú vilu vo Francúzsku, ktorá by naostatok nijakému politikovi ani nepatrila. Najviac tým trpí spravodlivosť, lebo ministerka spravodlivosti ťažko politicky zápasí s ministerkou pre informácie rovno uprostred strany Za ľudí.
To isto nie je náhoda. Veď ako skonštatoval spomenutý skvelý francúzsky humorista: „Jestvujú dva druhy spravodlivosti: máte právnika, ktorý dobre pozná právo, a právnika, ktorý dobre pozná sudcu!“