Bez cirkusu okolo víťazov je olympiáda smutná. Namiesto obletovania hrdinov tu máme tiché defilé porazených nešťastníkov, príbehy papierových favoritov, ktorí nenaplnili očakávania. Príliš to pripomína obyčajný život.
Heslo, podľa ktorého nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, dostalo v aktuálnej covidovej situácii nový význam. Nestačí prekonať výkonnostné limity a splniť kvalifikačné kritériá. Kým v minulosti sa testovalo na prítomnosť zakázaného dopingu, dnes diskvalifikácia hrozí i kvôli vírusu, ktorým sa športovec stáva pre svojich súperov zdravotnou hrozbou. Pozitívne testy dnes z hier nevylučujú vinníkov, ale obete.
Atmosfére nepomáha, že sa športovci kvalifikujú do izolácie v bubline, ich kontakty sú monitorované, na každom kroku cítia dozor. Sledujeme neslobodnú olympiádu, ktorá korešponduje s neslobodným svetom. O antických olympijských hrách sa traduje, že kvôli súťaženiu atlétov sa prerušovali vojny a na čas zavládol mier. Olympijská myšlienka však nemá schopnosť prerušiť šírenie covidu a učiniť svet dočasne zdravým.
Pri týchto hrách sa športovci často sťažujú na počasie. Prekáža im extrémne teplo a vlhko, ktoré v niektorých disciplínach predstavuje väčší problém ako súperi. Keď v takýchto podmienkach nedajbože padnú svetové rekordy, ako sa to stalo pri šprinte na 100 metrov, majú s tým porazení očividne problém. Hoci treba povedať, že debata o tom, čo je a čo nie je v ľudských silách, je večná a vedie sa za každého počasia.
Olympijský výbor sa usiluje, aby súťaženie športovcov bolo apolitické a rieši niekoľko prípadov, keď športovci politike neodolali a na stupňoch víťazov predviedli politické gesto alebo si zlepšili dres odznakom politika. Za politizovanie športu ale možno považovať i prístup k reprezentantom Ruska, u ktorých Olympijský výbor naďalej praktikuje princíp kolektívnej viny v súvislosti so staršou dopingovou aférou.
V olympijských hrách, ktoré sa konajú vo virtuálne sledovanej bubline, však predovšetkým nie je jasné, či ešte ide o reklamu na šport, o sviatočnú udalosť svetového významu, ktorá je inšpiráciou pre všeobecné aktívne športovanie. Možno sme už len svedkami globálnej zábavy v podaní profesionálnych športovcov, ktorých sledujeme pri práci. To, samozrejme, neznižuje hodnotu výkonov tých najlepších z najlepších. Problematický je olympijský koncept. Komerčne sú olympijské hry stratový biznis.
Covid iba zvýrazňuje, čo bolo jasné už v minulosti. Krajiny, ktoré v budúcnosti dokážu realizovať takéto obrovské, a teda i finančne nákladné podujatie, možno zrátať na prstoch jednej ruky. O organizáciu hier sa pritom neuchádzajú z lásky k športu, ale z prestížnych politických pohnútok.
Najlepšie by bolo vrátiť hry do gréckej Olympie. A od defilé porazených sa vrátiť k oslave športu. Ak sa to ešte dá.