Šiesta správa Medzinárodného panelu pre zmenu klímy (IPCC) prináša takmer samé zlé správy. Priemerné globálne teploty sú dnes, v porovnaní s predindustriálnym obdobím, o 1,1 stupňa Celzia vyššie. Otepľovanie planéty prebieha rýchlejšie, ako predpokladali staršie modely, podľa ktorých mala priemerná teplota narásť len o jeden stupeň. Rozdiel jednej desatiny stupňa sa môže zdať minimálny, no má zásadný význam. Po prvé preto, že vedecké klimatické modely sú dnes presnejšie ako v čase zverejnenia poslednej správy panelu v roku 2013. Čím viac o klimatickej zmene vieme, čím presnejšie dáta máme, tým vážnejším problémom sa ukazuje.
Po druhé, napriek desaťročiam úsilia o zastavenie otepľovania planéty (Kjótsky protokol bol podpísaný v decembri 1997) sa problém nerieši, ale zhoršuje. Parížska klimatická dohoda je rozsiahlejšia než jej predchodca. Po opätovnom pristúpení Spojených štátov k jej záväzkom vytvára skutočne globálny rámec. Ani to však nemusí stačiť. Podľa šiestej správy IPCC totiž prekročíme hranicu otepľovania o 1,5 stupňa Celzia už v rolu 2040 vo všetkých piatich zvažovaných modeloch vývoja. Len vo dvoch optimistickejších scenároch sa otepľovanie do polovice storočia zastaví pod hranicou dvoch stupňov. A len v tom najpriaznivejšom začnú globálne teploty v druhej polovici storočia klesať. Jedným dychom treba povedať, že takýto scenár – kombinácia rýchleho dosiahnutia uhlíkovej neutrality a masívneho nasadenia technológií zachytávania a ukladania uhlíka – je veľmi nepravdepodobný.
Ničivé požiare už v Európe nebudú zasahovať len stredomorskú oblasť. Vedci predpovedajú rast rizika aj vo východoeurópskych krajinách. Aj v najoptimistickejšom scenári prinesú klimatické zmeny záplavy v severnej, strednej a západnej Európe. Juh kontinentu bude trpieť dlhými suchami. Zmeny klímy a extrémy počasia prinesú obete na životoch, budú poškodzovať zdravie, ničiť infraštruktúru.
Medzinárodný klimatický panel nie je hlasom „ekologických aktivistov“. Predstavuje dobre podložený vedecký konsenzus. Spochybňovanie vážnosti situácie, vysmievanie sa z tých, čo požadujú okamžitú zelenú transformáciu, či odkladanie konania (z pohodlnosti alebo ekonomických záujmov) už možno vysvetliť len neinformovanosťou, hlúposťou alebo cynizmom. Ak to robia politické a ekonomické elity, je to trestuhodné zahrávanie sa s budúcnosťou. Nič z toho si nemôžeme dovoliť.
Priveľkým luxusom je tiež odkladanie radikálnych environmentálnych riešení do budúcnosti, spoliehanie sa na „prechodné technológie“, ktoré majú „o niečo menší“ negatívny vplyv na klímu. V krátkodobom horizonte predstavujú zbytočné mrhanie časom a energiou, v strednodobom civilizačnú samovraždu. Už minimálne dve desaťročia sú vedecké správy o postupe a dôsledkoch klimatických zmien dôvodom na vážne obavy. Situácia sa zmenila. Máme dôvod začať sa báť. A konať.