Môžeme si dovoliť luxus diskusie v situácii, v ktorej sme mali už dávno konať? Naozaj treba rešpektovať tých, čo popierajú vážnosť environmentálnej krízy, alebo ju svojím konaním zhoršujú?
Na tieto dilemy by mohla existovať jednoduchá odpoveď: autoritárske režimy nie sú práve šampiónmi zelenej transformácie. Rusko sa síce pripojilo k Parížskej klimatickej dohode, no zatiaľ ani nenaznačilo, či a kedy chce dosiahnuť uhlíkovú neutralitu. Čína, najväčší globálny emitent skleníkových plynov, ju prisľúbila do roku 2060. Zatiaľ však ďalej plánuje zintenzívňovať využívanie fosílnych palív – vrátane spustenia 43 nových uhoľných elektrární – a je jednou z krajín, ktoré pred klimatickou konferenciou v Glasgowe neaktualizovali svoj národný emisný plán.
V skutočnosti sa zdá, že autoritárske režimy sú na zelenú transformáciu pripravené ešte horšie než demokracie. Legitimitu čerpajú zo zvyšujúcej sa životnej úrovne populácie či aspoň jej podstatnej časti. Politická stabilita závisí aj od kooptácie elít, ktorej súčasťou je umožnenie luxusného životného štýlu. Autoritárske režimy si musia starostlivo spočítať, či si môžu dovoliť jedno či druhé ohroziť environmentálnymi opatreniami.
Environmentalizmus nepatrí do typickej ideologickej výbavy krajnej a populistickej pravice v demokratickej časti sveta. Brazílsky prezident Bolsonaro či Donald Trump sú otvorenými klimatoskeptikmi. Ich politika bola silno anti-environmentálna: od Trumpovej podpory využívania fosílnych palív po akcelerujúce ničenie amazonského pralesa v Brazílii. No v tábore kritikov liberálnej demokracie vidno aj iný trend.
Španielska krajne pravicová strana Vox, kedysi propagujúca klimatoskeptické názory, dnes prichádza s vlastnou verziou „zelených politík“. Francúzske Národné zhromaždenie (bývalý Národný front) sa stavia do polohy ochrancu prírody. Zelené témy spomína častejšie aj Viktor Orbán.
Environmentalizmus je pre nich ďalšou platformou na kritiku „liberálnej demokracie“, jej údajného dôrazu na individualizmus, presadzovanie osobných záujmov na úkor spoločného. Nechajme bokom otázku, či je to autentický postoj, alebo politická taktika. Nacionalizmus, hoc aj ekologický, a xenofóbia nevyriešia najzásadnejšie environmentálne problémy, ktoré majú globálny charakter.
Liberálne demokracie dnes nedokážu efektívne riešiť environmentálnu krízu nie preto, že sú príliš otvorené. Ale kvôli nedostatku demokracie. V environmentálnej politike dnes prevláda technokratizmus a snaha riešiť problémy trhovo konformnými mechanizmami. V nerovnej spoločnosti však oba prístupy uprednostňujú záujmy tých, čo majú viac moci a peňazí.
Takáto environmentálna politika je politicky ťažko udržateľná a neefektívna – moc a majetok si budú brániť privilégiá aj v prípade, ak pôjdu proti potrebám udržateľnosti. Zelenú transformáciu nedosiahneme obmedzením demokracie, ale jej rozšírením.