Sviatok ústavy napasovaný tesne pred nástup detí do školy však sotva nevyvolá narážky na jej článok 42, ktorý ustanovuje právo na bezplatné vzdelávanie na základných a stredných školách. Objavujú sa v reportážach o výdavkoch, ktoré majú teraz rodičia s obstarávaním školských pomôcok. Farbisto sa vykresľujú náklady na školskú tašku, písacie potreby, prezuvky a úbor na telesnú výchovu.
Novinári sa poučene a empaticky zaujímajú o starosti rodičov školopovinných detí. Nástup do školy finančne drví najmä viacdetné domácnosti a domácnosti nazvané jednorodičovské. Diváci sa dozvedajú, že potreby detí z týchto domácností nie sú ľahostajné charitatívnym organizáciám. Paradoxy ústavy tak podčiarkujú reportáže o čulej aktivite charity a jej pomoci rodinám s deťmi. Kultivujeme sa (napriek všetkému) a kamery snímajú obdarované deti a vďačných rodičov taktne odzadu.
Dojatie nad príčinlivosťou pomáhajúcich však nevymaže otázku, kde je štát a záruka bezplatnosti. A fakt, že napríklad Spišská diecéza má spočítaných 57-tisíc kusov školských pomôcok, ktoré vlani rozdala núdznym deťom, plodí otázku novú. Neukazuje tento rozsah pomoci blúznivosť niekdajšej predstavy, že charitatívna pomoc je osobnejšia a ľudskejšia ako odcudzená byrokratická pomoc štátu? Veď taký rozsah si zjavne vyžaduje obdobnú administratívu, preverovanie nároku a pozornú evidenciu.
Kde je teda štát? Reportáže o charite prehlbujú podozrenia. Sú však nespravodlivé. Rodičov prváčikov aj tento rok čaká vyše stoeurová kompenzácia investícií do žiačikovej výbavy. Štát hrdinom reportáží nebude. Suma sa vypláca až s prídavkami za september, teda v októbrovom termíne. Zrejme je to pre byrokratický kalkul s extrémnou možnosťou, že by sa budúci prváčik nástupu do školy nedožil. Takáto opatrnosť s verejnými výdavkami však v porovnaní s rozhadzovaním prostriedkov v iných oblastiach vyvolá akurát hnev. Teda, ak by sa mediálne reportáže o nej zmienili a naznačili, že aj táto nemiestna a nepatričná opatrnosť štátu berie ľuďom sebavedomie a núti ich klopkať na dvere charity.
Školské pomôcky pre prváčikov sú však príspevkom štátu k plátaniu dier v záväzku štátu poskytovať bezplatné vzdelávanie iba krátky čas. Možno sa ešte jeho muchy vychytajú. Horšie je to s prispievaním na zošity a písacie potreby pre najnúdznejšie deti. Tento príspevok je chronicky a nemenne už desaťročia vyhradený len pre deti z domácností s mimoriadne nízkym príjmom. Je zdrojom rozladenia rodičov detí, ktorí žijú od výplaty k výplate, ale pre štátnu byrokraciu nie sú dosť zbedačení, aby ich deti mohli dostať zošity zadarmo. Týmto rodičom pomôže súcitne charita.
Začiatok nového školského roka sa spája s rodičovským mudrovaním o možnosti nových začiatkov, o vykročení s čistým štítom. Reči plné nádeje vyvoláva aj sviatok ústavy. Povznesenie z rituálnych rečí vyšumí obvykle v nasledujúci, všedný deň.