Avantúra Georgea Busha mladšieho v Iraku. Vojny na južných a juhovýchodných hraniciach Európy. Spochybnenie transatlantického partnerstva Donaldom Trumpom. A teraz Afganistan a rozhodnutie Spojených štátov ukončiť vojenskú prítomnosť v krajine do 31. augusta, bez ohľadu na rýchly postup Talibanu.
V roku 2017 sa krajiny únie dohodli na vytvorení stálej štruktúrovanej spolupráce v oblasti obrany (PESCO). Mala znamenať nový prístup: namiesto nikdy sa nekončiacich rozhovorov o tom, či potrebujeme a chceme „európsku armádu“, spolupráca sa mala rozvíjať na konkrétnych projektoch, spoločnom výskume, obrannom plánovaní a koordinácii kapacít.
Po pár rokoch omnoho ďalej nie sme. Únia síce má spoločný fond na financovanie obranného výskumu, no jeho objem je malý nielen v porovnaní s globálnymi mocnosťami, ale aj s národným financovaním v členských krajinách. Necelá päťdesiatka spoločných obranných projektov sa rozbieha veľmi pomaly. A ako ukázal odchod z Afganistanu, podobné logistické operácie ešte stále stoja na individuálnej aktivite členských krajín a ad hoc spolupráci.
Ak to myslíme s väčšou autonómiou Európy v medzinárodnej politike vážne, musíme pridať. Kroky administratívy Joea Bidena potvrdzujú, že zmena strategických priorít Washingtonu nie je dôsledkom pomýlenej politiky jeho predchodcu, ktorý uprednostňoval ad hoc dohody s autokratmi pred spojenectvom. Je dlhodobým trendom. Zo strany USA je to úplne legitímny krok. Európa (respektíve jej stred a západ) je dôležitým spojencom, no životné záujmy sa sústreďujú v iných regiónoch.
Vo svete s rastúcim počtom a intenzitou bezpečnostných hrozieb tak majú európske krajiny len dve možnosti: pokúsiť sa uhrať čo najlepšiu bilaterálnu dohodu s Washingtonom (o to sa za prezidenta Trumpa pokúšalo Poľsko), alebo spojiť sily. Ilúzie o „neutralite“ a „mostoch medzi Moskvou a Washingtonom“ nespomínam. Rusko je regionálnou mocnosťou, ktorá sa snaží rozširovať svoj vplyv na periférii. Nemá záujem o mosty, ale o nárazníkové štáty.
Prvá cesta v dlhodobejšom horizonte veľa bezpečnosti neponúka. Ešte väčšia závislosť od USA môže byť problém, ak sa do Bieleho domu opäť dostane prezident, ktorý nebude váhať obetovať nejakého pešiaka, aby získal výhodu inde.
Druhá možnosť nemusí znamenať oslabenie (a už vôbec nie koniec) transatlantického partnerstva. Jednotnejšia Európa môže v oblasti bezpečnosti stále spolupracovať s USA: kooperácia postavená na spoločných záujmoch je pevnejšia ako taká, ktorá vyplýva z jednostrannej závislosti. Ani tentoraz posilnenie spoločnej obrany nepodporia všetky krajiny. Druhým najlepším riešením je užšia spolupráca menšej skupiny krajín. Slovensko by v nej nemalo chýbať. Sny o „neutralite“ teraz nie sú úplne v kurze, no zastaviť by nás nemal ani nostalgický transatlantizmus.