Ide práve o ten prípad, keď sa abstraktný pojem zanovito vzpiera pozorovanej skutočnosti a chýba primeraný nadhľad nad vecou, ktorý svojho času vyjadril známy nemecký idealistický filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel v stručnej zásade: „Tým horšie pre fakty!“ Ide pritom o to, že samotná konštitúcia v zriadení krajiny predstavuje drobnú prekážku pre anarchiu, no anarchia, akosi naopak, úmyselne nahlodáva všetky plané pokusy o rozumné usporiadanie spoločnosti.
Fakty, ktorým je skutočne čoraz horšie, potom demonštrujú v uliciach a tvrdia, že „sú tu doma“ a podobné nezmysly. Veď doma tu musia byť, iba ak nie sú zaočkovaní alebo otestovaní. Inak môžu ísť aj do kina alebo na diskotéku. Skutočný život akoby sa odohrával práve medzi onou konštitúciou a tamtou anarchiou a výsledkom je potom nanajvýš plodný chaos, ktorý možno priviesť k usporiadanému bohatému a žičlivému kozmu už iba pomocou očkovacej lotérie.
Určité východisko môžu naznačovať už iba vyjadrenia najvyšších politikov, najmä ak sú zvonku. Umožňujú zrelý pohľad dovnútra. Napríklad zaujímavá je myšlienka, ktorú vyslovil nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier v rozhovore so slovenskou prezidentkou Zuzanou Čaputovou, sprostredkovaná v tlači: „Podľa nemeckého prezidenta je pre správne fungovanie spoločnosti potrebné, aby obyvateľstvo dôverovalo politikom.“
Ja s tým bezvýhradne súhlasím. Veď tak to poňala aj pani prezidentka: „V otázke získavania dôvery voličov však ,máme nepomerne náročnejšiu úlohu v porovnaní s populistami, pretože priestor lží je nekonečný a priestor pravdy, ktorej sa ľudia, ktorí ctia demokraciu, chcú držať, je limitovaný na fakty,“ priblížila prezidentka s tým, že „musíme byť hodnotovo konzistentní a presvedčiť ľudí, že sme hodní ich dôvery.“
Riešenie je teda celkom jasné. Drobný problém je v tom, či je politik iba politikom, alebo dakedy aj takým drobným faktom. Teda, či politik musí dôverovať politikovi, alebo je v takejto vyhrotenej núdzovej situácii iba ako občan. Ak sa pozrieme na najvplyvnejšiu politickú stranu Za ľudí, potom politička, predsedníčka strany a ministerka, Veronika Remišová a politička, vedúca straníckej frakcie a ministerka, Mária Kolíkova si natoľko dôverujú, že jedna druhú by, obrazne povedané, asi utopila aj v lyžičke vody. No obe spolu by nateraz svorne topili aj generálneho prokurátora, kvôli jeho údajným právnickým šibalstvám. Akoby v oboch prevládol akýsi mimovoľný sklon k zatváraniu faktov – napríklad vládnych „itéčkarov“ alebo bývalých policajných prezidentov.
Jednoduché to už nebude. Nuž ako povedal britský hudobník John Lennon: „Nakoniec bude všetko v poriadku. Ak to nie je v poriadku, ešte nie je koniec.“