Ekonomicky dnes nenájdeme sebestačný štát. Každý je závislý od globálneho trhu, lebo byť sebestačný je drahé a neefektívne. Dôsledkom sťahovania výroby tam, kde je najlacnejšia pracovná sila alebo kde sa platia najnižšie dane, však nie je všeobecný rast životnej úrovne. To, čo rastie, je iba nerovnosť. Globálna i lokálna. S výnimkou zanedbateľnej menšiny boháčov, ktorí z prehlbujúcej sa nerovnosti profitujú, je pre ľudstvo globalizácia logicky drahá a neefektívna. Je to kvôli marginálnej úlohe, ktorú v životoch ľudí hrajú slabé, nesebestačné a nesuverénne štáty.
Politicky globalizácia naráža na svoje limity všade, kde sa dožaduje povinnej jednoty. Vo všetkých globálnych projektoch nájdeme rovnejších medzi rovnými. Kedysi populárne win-win stratégie nefungujú, mocnejší je vždy väčším víťazom a slabší vždy volí, či byť znevýhodnený v rámci globálnej, či regionálnej štruktúry, alebo byť znevýhodnený tým, že v nej nie je.
Nakoniec v EÚ v priamom prenose sledujeme tak tendenciu utužiť partnerstvo s dôrazom na disciplínu, ako aj tendenciu „spraviť pre seba“, nedať sa šikanovať nevolenými byrokratmi z Bruselu.
O jednoznačnom trende nemožno hovoriť ani pri ekológii. O tom, ako zachrániť planétu pred bezohľadným človekom, nerozhodujú altruisti. Politické rozhodnutia sa prijímajú v atmosfére drsného lobingu mocných záujmových skupín. Kto nie je naivný, vidí, že sa nebojuje za prírodu, ale opäť iba o peniaze. Niektoré nápady sú súčasne ekologicky marginálne a ekonomicky samovražedné. A opatrenia, ktoré by prírode pomohli, nie sú na stole, lebo sa na nich nedá zarobiť. A keďže pravá ruka nevie, čo robí ľavá, zachraňovaním planéty na jednom mieste sa planéta devastuje na inom.
Protichodné trendy sú zreteľné aj pri migrácii a imigrácii. Rovnako legitímne je hľadať si lepšie miesto na život, ako aj brániť svoje teritórium voči nezvaným hosťom. Konflikt medzi ľuďmi, ktorí sú z rôznych dobrých či zlých dôvodov na úteku, a medzi ľuďmi, ktorým sa prieči akceptovať inú kultúru a náboženstvo a ktorí sa o dedičstvo po predkoch nechcú deliť s cudzími, nemá jednoduché riešenie. Čo je však horšie, nemá ani riešenie zložité. Bez šance nájsť všeobecný kompromis budú vedľa seba existovať ľudská solidarita s ľudským nešťastím a rovnako ľudský strach z ľudskej agresivity.
Žijeme v dobe, ktorá progresívne rúca bariéry medzi národmi a rasami, otvárajú sa dvere menšinám, napráva sa história. Súčasne ale ako huby po daždi rastú múry a ploty, sprísňujú sa migračné zákony. Kombinácia rastúceho tlaku a stupňujúceho sa protitlaku produkuje sociálne dusno a pocit, že slobodne už bolo, hoci nevieme povedať kedy.