Ako sa to nateraz stalo exprezidentovi Andrejovi Kiskovi v jeho vlastnom straníckom produkte Za ľudí. „Cieľom bolo vytvoriť stranu odborných a slušných ľudí, ktorí by mali pomôcť zmeniť Slovensko,“ charakterizoval svoj pôvodný úmysel. Ibaže si pritom neuvedomil, že slušní ľudia sú už dávno rozchytaní v iných politických stranách. Napríklad iba v OĽaNO je ich takých hádam už aj štyridsať. A z nich Kiska získal iba terajšiu predsedníčku Za ľudí Veroniku Remišovú, ktorá sa však k nemu pridala aj preto, že ju v rámci OĽaNO do onej „štyridsaťpäťky“ vyvolených vlastne ani nikdy neprijali. Preto má predseda strany OĽaNO Igor Matovič v istom zmysle pravdu, ak konštatuje, že Remišová zo strany akoby ani nikdy neodišla. Nuž, nemohla odísť, ak v nej nikdy nebola.
Prirodzene, že v odbornosti predstihnúť stranu Za ľudí bolo vždy takmer nemožné. Počnúc údajne najväčším politickým talentom strany, aspoň podľa Kisku, Jurajom Šeligom, ktorý sa ako podpredseda parlamentu za pomoci polície a pritom vcelku triezvy dobýjal za bieleho dňa na zasadnutie akademického senátu univerzity. Teda napriek tomu, že od stredoveku, keď univerzity mali dokonca azylové právo, je podobné presadzovanie štátnej moci vzhľadom na onú dlhodobú tradíciu viac ako neprijateľné riešenie, svedčiace iba o hlboko vulgárnom primitivizme. Cez návrhy na zrušenie tajnej služby a jej „postavenie nanovo“, prípadne akési reorganizovanie Generálnej prokuratúry SR, zrušenie zákona a celej plejády podobných geniálnych riešení.
To je na jednu stranu viac ako veľa, preto sa strana v priebehu svojich úsilí prirodzene akosi rozpolila, aby ani v tejto, takpovediac zdvojenej fazóne, nemala napokon páru. Ale postupne dokonca už ani paru, teda vo výslednej vlastnej podobe, v ktorej sa dnes rozplýva nad zle-nedobre sa meniacim Slovenskom.
Nie celkom šťastné bolo napokon aj záverečné prerieknutie Remišovej, že chce stranu Za ľudí postaviť znovu – ako sa nešťastne a to hneď dvakrát po sebe vyjadrila – „za nohy!“. Už len preto, že „za nohy“ v takej tej politickej oblasti naposledy visel fašistický diktátor Benito Mussolini na benzínovej pumpe na námestí Piazzale Loreto v Miláne, kde do neho ľudia hádzali kamene.
Samotný Kiska sa k tejto agónii strany vyjadril, že je z nej „sklamaný a smutný“. K frakcii Márie Kolíkovej, ktorá prešla do SaS, sa vyslovil: „Verím, že v klube SaS budú mať podmienky preto, aby uplatnili všetci svoj talent, schopnosti a skúsenosti.“ Dnes je ešte ťažké posúdiť, vzhľadom na doterajší vývoj, či je to želanie, alebo predbežne iba temná hrozba. Zvyšku strany Za ľudí zaželal „úspešný reštart“, voličom strany odkázal, že mu je „nesmierne ľúto“. Nuž, uvidíme. Lebo ako povedal český aforista Gabriel Laub: „Medzi dvoma nulami nemôže byť príliš veľký rozdiel.“