Ľavicové a sociálne orientované programy dnes ľavicovému voličovi ponúkajú aj neľavicové strany. V tejto situácii sa sociálnym demokratom nepodarilo zmieriť odlišné očakávania ľavice starej a novej. Rozhodla sa pre novú, modernú, a starú, ktorou si bola istá, tým na svoje prekvapenie stratila. Prispelo tomu elitárstvo funkcionárov, neschopnosť vymedzovať sa v aktuálnych sporoch alebo koaličná spolupráca s ideovo nekompatibilnými partnermi.
Ľavicu poškodzuje, že „za ľavicové sú dnes označované progresivistické subjekty, ktoré riešia všetky možné typy nerovností, s výnimkou tej najpodstatnejšej, ktorou je extrémna nerovnosť sociálna, majetková, faktická nerovnosť v postavení občanov“, všíma si Ivo Šebestík. A Ilona Švihlíková konštatuje, že v sociálnej demokracii „došlo najprv k jej ,blairizácii' a potom k experimentovaniu s tzv. liberálnou kaviarňou. Oboje stranu odcudzilo od ľudí, ktorých mala zastupovať“.
Jednoducho to vidí mladý Filip Hausknecht z ľavicového hnutia Budúcnosť, podľa ktorého sa „ľavica musí vrátiť do práce. Netreba vymýšľať nové ľavicové témy, keď ich tu máme od nepamäti. Výška mzdy, teda koniec lacnej práce, zlepšenie pracovných podmienok, zmena výrobných vzťahov… a dostupné bývanie, koniec exekúcií, zoštátnenie niektorých služieb a odvetví alebo spravodlivá transformácia“. Od súčasnej parlamentnej ľavice si Hausknecht realisticky nesľubuje nič: „…stratila dôveru ľudí aj kvôli svojmu elitárstvu. Z širokých demokratických strán sa stali byrokratické aparáty držiace pár desiatok prospechárov pri korytách, cez ktoré nemožno nič zmeniť.“
Riešenie ľavicového hlavolamu, či ľavicu opustili voliči, alebo jej politická reprezentácia, pripomína riešenie iných podobných hlavolamov. Napríklad liberálneho, občiansko-demokratického alebo kresťansko-demokratického. Vždy je reč o strate vnútornej energie, pretrhaných koreňoch, nedostatku osobností, o bezradnom blúdení v prirýchlo sa meniacom svete. A je zaujímavé, že to posledné, čo sa berie do úvahy, či už u ľavičiarov, alebo u konzervatívcov, či liberálov, je fakt, že z hľadáčika záujmu politikov sa stratil človek.
Z politiky sa stala paralelná štruktúra s vlastnou agendou, vlastnými pravidlami, vlastným financovaním. Je to štruktúra uzatvorená, pri ktorej neraz nevieme, či spoločnosti slúži, alebo na nej iba parazituje. Nevieme, o čo presne politikom ide, okrem potreby robiť politiku. Istí si môžeme byť iba tým, že im nejde o nás.
Možno je človek politicky neuchopiteľná entita, ktorá sa intuitívne bráni ideovej kategorizácii. Politická lavica možno vôbec nemá budúcnosť, podobne ako ju nemá politická pravica, liberáli, kresťania, zelení, slobodní, národní…, pretože budúcnosť jednoducho nemá politika. Presnejšie, stratila ju, keď stratila človeka.