Ale ja som bola Slovenka a za ucho do vlasov som si založila žltý kvet nechtíka. Možno tým som odlákala toho najšvárnejšieho mládenca. Vysvitlo, že jeho maminka je Slovenka a bola preto šťastná, že si ma „namluvil“. Martin, tak sa ten gitarista a traktorista volal, jej povedal, že po maturite idem na novinárstvo.
„Ó, tak to bude poštárka!“
Mala pravdu, ale v predstihu. Novinári dnes totiž nie sú viac ani menej ako poštári. Majú doniesť správy. A keď ich neprinesú, tak sa tiež nič nestane. To nie, ako keď pani Šomšáková chodila s veľkou koženou kabelou a keď jej nohy z toho chodenia opuchli, zostali sme bez Pravdy, Práce, Smeny a Východoslovenských novín. Dnes máme svoje počítače, stačí ťuknúť na priamy prenos alebo vyhľadať na nete, prípadne zalistovať na sociálnych sieťach – a viete všetko. Bez komentára.
Nedávno sa rozhorel taký ten správny štadiónový boj, kto lepšie pozná zákon – či generálny prokurátor, alebo novinári, ktorí sa ním majú riadiť. Publikum, vzdelané na sociálnych sieťach, povzbudzovalo raz jednu, raz druhú stranu. Jedna strana kričala, že na správu a informáciu má každý občan (aj novinár je „len“ občan) právo, zaručuje mu to ústava aj tlačový zákon. Druhá strana kričala, že je predsa jasné, o čo išlo. Generálny prokurátor sa bál otázok novinárky, a tak jej vlastne obmedzil jej právo na informácie. Každý, kto číta noviny a sleduje (ešte) médiá, si „svojich“ v tomto boji našiel a patrične povzbudzoval.
„Noviny“ dal vyvesovať na stĺpy pred senátom rímsky cisár ešte pred naším letopočtom. Išlo o to, aby občania vedeli, o čom zvolení senátori rokovali a čo v ich zastúpení rozhodli. Najprv to boli správy, ale každú správu možno čítať inak – tak vznikli komentáre. Od rímskych čias sme sa prehupli do digitálnej doby, Donald Trump začal politiku posolstiev cez svoj profil na sieťach – nepotreboval na to poštárov. A potom ho odstrihli…
Sledujem takú americkú reality šou médium z Long Islandu. Sympatická Tereza tvrdí, že vie komunikovať s duchmi zomrelých. Robí „čítania“, kde sa zakaždým „spojí“ s duchom niektorého zraneného poslucháča. Jej reality šou majú liečivú silu – ona sa vie šikovne pýtať, a potom „tlmočiť“, ako duch drahého zosnulého je tu vždy s pozostalým. Každý spisovateľ je médium, Tolstoj napríklad nielenže dokázal s duchmi komunikovať, on ich dušu vtelil do živých postáv. A ako žijú dodnes!
Naši poštári dokážu komunikovať s reálnymi politickými manipulátormi. Našťastie – ich svet sa skracuje ako šagrénová koža. Lebo nie Orwellovo Ministerstvo pravdy, ale práve možnosť vidieť všetko naživo im uberie dych. Ledaže by skrútili kohútik.