Či už sa zbrojenie obhajuje potrebou bojovať proti zlým, alebo nutnosťou sa zlým ubrániť, zbrane sú žiadanou komoditou. Vo vojenskom bloku, ktorého sme súčasťou, sa navyše zbrane nakupujú povinne, pričom dôležitejšie je, koľko sa zaplatí, než to, čo sa nakúpi.
Efektívnosť zbrojenia je totiž kritériom okrajovým. Jednak preto, že sa vždy zbrojí na minulé vojny, ale predovšetkým pre súčasný charakter konfliktov, ktoré medzi súperiacimi veľmocami, respektíve záujmovými blokmi prebiehajú hybridne, teda voľným štýlom, drsne, bez pravidiel, zákerne nevojensky. Zmyslom výroby zbraní už dávno nie je útok ani obrana, ale kšeft.
Opakujúci sa príbeh Američanov, ktorí po sebe nechávajú zbrane v krajine, ktorú ich už nebaví okupovať, dobre ilustruje, o čo kráča. Za tie zbrane už výrobcovia dostali zaplatené, takže svoj účel splnili. Zanechané v destabilizovanej krajine môžu zbrane poslúžiť v eventuálnej občianskej vojne. Určite ale nehrozí, že by boli použité proti porazeným Američanom, jednoducho preto, že sú preč a s nimi i vojna.
Vojensko-priemyslový komplex potrebuje klientov, z čoho pre politikov vyplýva úloha permanentne vyhľadávať nepriateľov, iniciovať bezpečnostné hrozby a vytvárať vo svete zóny nestability. George Friedman (Stratfor) cynicky ilustruje americký prístup na vojne Iránu s Irakom, keď USA podporovali súčasne obe strany konfliktu: bolo to amorálne, bolo to neetické, ale fungovalo to. Mimochodom, v zmienenej vojne si v Československu vo fabrike na uránom obohatenú muníciu podávali Iračania s Iránčanmi dvere.
Nie je jasné, či sa v dnešnom svete zbrojí, aby sa dalo bojovať, alebo bojuje, aby sa mohlo zbrojiť. Najčastejšie počujeme, že zbrojenie je prevenciou vojny, že zbrane slúžia na odstrašenie protivníka. Odstrašenie ale nerieši potrebu vyprázdniť sklady, aby bolo možné plniť ich novou muníciou a modernejšou technikou. Biznis so smrťou sa jednoducho nedá robiť bez zabíjania ľudí.
Je logické, že v pohľade na zbrojenie nie je verejnosť jednotná. Zbrojenie možno vnímať ako nutnosť i nezmysel zároveň. Dnes zjavne prevažuje názor, že ide o nezmysel. Obľúbený český publicista Láďa Větvička navštívil v Ostrave Dni NATO, kde sarkasticky zaznamenal absolútny nezáujem verejnosti o vojenskú techniku, ktorou NATO v hodnote 80 miliárd dolárov práve vyzbrojilo Taliban.
Větvička šiel na Dni NATO s petíciou „Vráťme našich bojovníkov do Afganistanu“, lebo v Kábule sa bojuje za Prahu, ako nám tvrdili politici. Petíciu nepodpísal nikto. „Nebolo sa čomu čudovať,“ poznamenal Větvička, „lebo armáde, ktorá nedokáže za 20 rokov poraziť pastierov oviec, nik neverí.“
Láďa Větvička je, samozrejme, recesista. Je mu jasné, že úsilím NATO nie je vyhrávať vojny, ale pomáhať Američanom šíriť nestabilitu. Ide iba o kšeft. Nie je v tom nič osobné.