Vďaka známkam rodičia vedia, či nie je nutné preorganizovať denný poriadok a povinnosti, vyhrnúť si rukávy a zapojiť sa do dovzdelávania detí. Ale bez známok? Nezanedbajú niečo? Čo ak im o desaťročia dieťa položí na stôl účet za svoj neúspech?
Táto otázka máta mnohých rodičov, starých rodičov a možno aj niektorých pedagógov. Desaťročia sme verili, že práve známky prebúdzajú lenivé ambície a súťaživosť a že ich blahodarným vedľajším účinkom je rast vedomostí detí. Áno, vedľajším účinkom, pretože dieťa v budúcnosti sotva dobre zúročí vedomosti, ak mu ambície a súťaživosť chýbajú. Tomu netreba veriť. To vieme. Každodenná skúsenosť nám to vyhadzuje na oči.
Americký filozof Michael Sandel v knihe Týranie zásluh: Čo sa stalo so spoločným dobrom? píše o týchto presvedčeniach. Sám sa vzdelával v škole, ktorá zviditeľňovala zásluhy žiačikov nielen v hodnoteniach previerok, ale aj v zasadacom poriadku. Ten sa sústavne menil – alebo sa skôr mohol meniť – podľa výsledkov, ktoré deti dosiahli. V predných laviciach sedeli tí s najlepším skóre a vzadu tí, ktorým sa nedarilo. Každý hneď mohol vidieť, aké miesto mu za jeho úsilie a vedomosti patrí.
Sedenie žiakov podľa výkonu malo povzbudzovať žiakov zo zadných lavíc, aby pridali a bojovali o lepšie umiestnenie. Bojovať mali predovšetkým sami so sebou, s domnelou vlastnou pohodlnosťou, nezáujmom a ďalšími osobnými necnosťami.
Zámer učiteľa bol podľa Sandela dobre myslený, ale scestný. Časť detí sedávala vzadu sústavne. Ale niečo sa predsa podarilo: vštepiť deťom predstavu, že hierarchie sú prirodzené, normálne a nutné. A že úspech závisí v prvom rade od osobnej snahy a rodičovskej podpory. A podarilo sa aj podkúriť pocitu viny u tých, ktorí sa nikdy do predných lavíc a neskôr na lepšie pracovné pozície nedostali.
Sandel sa vo svojej knihe zaoberá všadeprítomnou rétorikou vzostupu, ktorá sa točí okolo základnej viery, ktorú deťom vštepujú bohatí aj chudobní rodičia. Viery, ktorá je aj našou slovenskou vierou, a to, že ak sa budeš usilovať a budeš vytrvalý, dosiahneš, po čom túžiš. Toto pravidlo však podľa Sandela platí už len pre zužujúcu sa vyššiu strednú vrstvu a pre najbohatších.
V stagnujúcej ekonomike, v ktorej v dôsledku technologických zmien a globalizácie miznú pracovné miesta, viera o zákonitej súvislosti medzi tvrdou usilovnou prácou a budúcim úspešným životom plodí najmä pocit viny. U tých, ktorí prehrávajú alebo by mohli prehrať. Oni alebo ich deti. Vina, ktorá sa týka detí, páli a rozožiera ešte viac.
Šírenie pocitu viny tesne nasleduje počestnú rétoriku spoločenského vzostupu ako výsledku usilovnej práce. Tak tesne, že do nej mieša jed vyvyšovania sa nad neúspešných a obviňovania tých, čo nám nestačia. Je to jed paralyzovania alebo zúfalých výbuchov, známy jed rozdeľovania spoločnosti.