Štát včera a dnes: budovanie a demontáž

Na rozdiel od Slovenska si Česko pripomína vznik Československa dňom štátneho sviatku. Deň pracovného voľna nikdy nie je na škodu, ale je tu otázka, či sa oslava štátnosti nestáva anachronizmom, vyprázdneným politickým rituálom.

30.09.2021 16:00
debata (17)

Problémom nie je história a jej meniaca sa interpretácia, ale samotný štát, jeho nejasný účel a upadajúca reputácia. Novodobá slovenská tradícia spájať oslavu štátnosti so silvestrovskou zábavou reflektuje, zdá sa, vzťah verejnosti k štátu, ako aj vzťah štátu k občanom adekvátnejšie ako výročné oprašovanie minulosti.

Úloha štátu sa mojej generácii dramaticky zmenila pred očami. Zatiaľ čo v minulosti sa nám zdalo, že štátu je priveľa a autoritatívne zasahuje i do toho, do čoho nemusí, dnes je štát pre zmenu príliš slabý. Neprekáža, ale ani nepomáha. Marginalizáciu štátu sme po prevrate bagatelizovali úvahou, že spoločnosť navyknutá na režim zoologickej záhrady si musí obnoviť reflexy potrebné pre život v slobodnej divočine. Ukázalo sa však, že na troskách sociálneho štátu sa viac darí divočine ako slobode.

Štát sa nikam nestratil. Vzdal sa vlastníctva, kompetencií a zodpovednosti všade, kde mohol, ale nevzdal sa práva vstupovať občanovi do života reguláciami, ktoré jeho slobodu a prosperitu významne limitujú. Kým v minulosti politici štát v záujme občanov budovali, dnes ho v záujme korporácií privatizujú, demontujú. Občan si formou daní, priamych či nepriamych, platí štát, ktorý ho hádže cez palubu do studenej vody, aby sa naučil plávať. Tento kontroverzný benefit je náhradou za zrušený „totalitný“ servis.

Štát si zakázal vstupovať do súťaže, ktorá je rezervovaná pre súkromníkov, a nie je schopný reagovať na situáciu, keď akumulácia kapitálu spôsobila, že sa v praxi dosúťažilo. Trh si rozdelili „veľkí hráči“ a štát, ktorý v mene súťaže chráni silných pred slabými, sotva môže byť arbitrom občana v jeho nerovnom postavení voči záujmom asociálneho biznisu.

To však nie je všetko. Národné štáty sa tešia nadnárodnému dozoru. Ich suverenita je podriadená nadnárodným inštitúciám, ktoré sa cítia byť povolané definovať, čo je chvályhodné, správne, dovolené, a čo je, naopak, nevhodné, odporujúce preferovaným hodnotám, a čo v tom prípade treba potrestať nejakou sankciou. Štáty sa nedelia iba na prosperujúce a zaostávajúce, ale aj na poslušné a neposlušné.

Nevieme, akú majú národné štáty budúcnosť. Závisí to nielen na úspechu, respektíve neúspechu globalizácie, ale aj na odvahe národných štátov brániť vlastnú suverenitu, napríklad nechať o zásadných otázkach (ako je zotrvanie či vystúpenie z vojenských paktov) rozhodnúť vlastných občanov.

Úplne bez šancí na budúcnosť národné štáty nie sú. Aj dnes sa môžu oprieť o vlastenectvo, čiže vzájomnosť spoločenstva tvoreného ľuďmi, ktorí majú spoločnú reč, spoločný životný priestor, ale aj spoločnú historickú pamäť a podobné priority. Práve vlastenectvo dáva štátnosti zmysel. Na rozdiel od nacionalizmu, ktorý sa nepriateľsky vymedzuje a vyvyšuje voči iným, vlastenectvo je voči agresívne cudziemu legitímnou obranou.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Česko #Slovensko #štátny sviatok