Dobre už bolo

Dobre už bolo je okrídlená fráza. Jedna z najokrídlenejších. Uchyľujeme sa k nej, keď sa nedarí, alebo keď tušíme, že sa dariť nebude. Dobre už bolo nie je výrok, ktorý zvykneme vyargumentovať, doložiť ho štatistikami.

14.10.2021 16:00
debata (29)

Ide o pocit subjektívny, ktorý by neraz v konfrontácii s faktami neobstál. Navyše je pravdepodobné, že keby sme sa mohli v čase vrátiť do doby, keď „bolo dobre“, stretli by sme v tej časovej slučke samých seba, ako tvrdíme, že dobre už bolo.

Je logické, že tomuto pocitu rastú krídla po voľbách medzi voličmi, ktorí volili porazené strany. Logicky očakávajú, že to, s čím boli spokojní, končí, a to, čoho sa obávali, sa stane realitou. Rovnako ale dáva zmysel, ak sa k výroku, že dobre už bolo, hlásia víťazi.

V ich ústach to je alibi: prichádzame k moci, keď sa skončili hojné roky a nezostáva nám iné, než pustiť sa cestou nepopulárnych opatrení. Celospoločenská zhoda na tom, že „dobre už bolo“, paradoxne nastáva vždy, keď sa podarí poraziť takzvaných „populistov“, ktorí sa usilovali, aby ľuďom bolo lepšie v prítomnosti.

S víťazstvom pravicových, respektíve liberálnych „realistov“, sa zvyčajne roztvárajú nožnice medzi bohatými a chudobnými, ku ktorým už dnes možno rátať bývalú strednú vrstvu. Prichádza drahota, škrtajú sa sociálne výdavky, šetrí sa na kultúre, na podpore športovania. Nie sú peniaze na rast platov a penzií. Peniaze, ktoré sa ušetria s odôvodnením, že by bolo trestuhodné ich prejesť, sa zvyčajne neinvestujú, ale rafinovane rozkradnú. Recepty na naplnenie štátnej pokladnice spočívajú v privatizácii toho, čo ešte nie je súkromné, napríklad v zdravotníctve. Všetko s odôvodnením, že dobre už bolo.

Všimnime si, že pravicová opozícia nikdy nepovie voličom, že sa im za zvolenie odvďačí tým, že ich ošklbe. Hovorí o tom, že dá štát do poriadku. To sa ale ešte nikdy nestalo. Aby sa zlepšila životná situácia robotníkov, štátnych zamestnancov, mladých rodín, školákov, dôchodcov, chorých či hendikepovaných, čiže ľudí neprivilegovaných, obyčajných, museli by politici siahnuť k naozaj nepopulárnym opatreniam: rušiť to, z čoho občania nemajú osoh.

Systémom pokus – omyl sa ukázalo, že občan nemá osoh z kapitalizmu, samozrejme, s výnimkou občanov, ktorí sú kapitalistami. Ak platí, že každý režim sa drží pri živote tak dlho, kým nevyčerpá všetky možnosti, ako sa udržať, čaká nás ešte veľa rokov v systéme, ktorý je založený na presvedčení, že človek je človeku vlkom, budúcnosť patrí silnejším a na chamtivosti či egoizme nie je nič zlé. Naopak, sú to údajne predpoklady rastu, ktorý sa nezaobíde bez akumulácie kapitálu, bez nerovnosti, bez kapitalistov.

Keď všetky možnosti udržať sa režim vyčerpá, nachádza sa spoločnosť ekonomicky, morálne i mravne v troskách. A keďže spoločnosť disponuje iba veľmi obmedzenou historickou pamäťou, zvykne na troskách toho, čo nefungovalo, budovať to isté. Nejde ale o nejaký masochizmus alebo o chorobné sebapoškodzovanie. Ide o prirodzenú reakciu, keď vo všeobecnom marazme ľudia cítia, že dobre už bolo.

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #privatizácia #kapitalizmus #akumulácia kapitálu
Flowers