Sprítomňovanie šialených míľnikov ľudských dejín, na ktoré by ľudstvo v záujme zachovania vlastného duševného pokoja najradšej zabudlo, má práve preto obrovský význam. Význam preventívny a varovný. Význam mementa, ktoré je stále živé ako nezahojená rana.
Individuálny čas plynie inak ako čas historický. Nedávno som si naplno uvedomila, či doslova odrátala, že som sa narodila menej ako dvadsať rokov po skončení 2. svetovej vojny. Áno, počas môjho detstva v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch boli vojnové zápasy pripomínané veľmi často a autenticky. Vo filmoch, v televíznych seriáloch, dokumentoch, literatúre i dráme. Mnoho účastníkov i pamätníkov ešte žilo naplno a aktívne, ich hlas mal skutočný rešpekt.
Skúste si dnes odrátať povedzme uplynulých šestnásť rokov. Ocitnete sa v roku 2005 a skonštatujete, že svet ani naša krajina sa veľmi nezmenili. Je tá istá, sme takmer tí istí. Pre tých, ktorí sa narodili už v tomto tisícročí môže môže predstavovať rok 1944 vskutku,,iba" históriu. Koncentračné tábory, holokaust, genocída národov a etnických skupín, ich poníženie v presvedčení o vlastnej nadradenosti. Preklenúť vedomie priepasti rokov, priblížiť relatívne vzdialené, a tým sotva uveriteľné udalosti, momenty súčasným mladým ľuďom je ťažká výzva.
Režisér Peter Bebjak vo svojom najnovšom filme prináša posolstvo o úteku slovenských Židov Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z koncentračného tábora Osvienčim. Svedectvo dvoch mladých mužov sa stalo podkladom správy o realite koncentračných táborov a o masovom, priam priemyselnom vraždení v nich. Odtiaľ názov Správa. Hodnotenie filmových kvalít diela prenecháme odborníkom. Nebudeme však tajiť, že sa šepká o oskarovej príležitosti.
Bez ohľadu na to, ako všetko napokon dopadne, Peter Bebjak pomysleného oskara už drží v rukách. Natočil film, ktorý nie je ukričaný, vygradovaný, prvoplánovo šokujúci či predramatizovaný. Naopak, je to film sugestívne komorný, ktorý prostredie osvienčimských barakov, „apelplacov“, hrdinov i antihrdinov kreslí mikroprácou skvelej kamery, navodzujúcej dokumentárny dojem fyzickej prítomnosti „na mieste činu“. Film, v ktorom sa aj mlčí, a tváre obetí i vrahov ostávajú tvárami ľudí. Vlasteneckému počinu Wetzlera a Vrbu sa desiatky rokov nedostalo náležitého uznania. Je skvelé, že „aspoň vo filme“ sú Slováci a Slovenky menovaní v kontexte odvahy a tichého hrdinstva. Aj preto a tým, ide o nadštandardný európsky film.
Nemožno nespomenúť záverečné titulky, strihové zábery s výrokmi súčasných popieračov holokaustu a rôznych iných dnešných populistov, ktorí aktuálne neútočia na Židov. „Súčasným Židom“ totiž môže byť ktokoľvek, čímkoľvek iný, nezapadajúci do hlavného prúdu.