Pán exguvernér, pravdaže, nemal na mysli demokraciu, ale kapitalizmus, pre ktorý skutočne nie sú prioritou porazení. Tentoraz je ale pravdepodobné, že porazených bude priveľa, vlastne všetci, vrátane principiálne asociálneho elektorátu víťazov.
Príčin je, samozrejme, viac, aktuálne hlavnou je však energetická kríza, ktorá hrozí zmasakrovaním domácností a dorazením malých a stredných firiem a živností, ktoré prežili krízu koronavírusovú. Pesimistické scenáre sú dva. Prvý spočíva v tom, že štát nepomôže, pretože za to, čo spraví trh a jeho povestná nezávislá ruka, nenesie zodpovednosť. Dokonca si ju zakázal. Scenár druhý je, že sa rozhodne pomáhať, ale keďže to nevie, iba väčšmi uškodí. Je tu čerstvý príklad z Ameriky, kde sa v pandémii plošne pomohlo ľuďom ohrozeným nezamestnanosťou príspevkami, ktoré sú vyššie, než koľko by zarobili. Výsledkom sú prázdne regály, pretože v prístavoch nemá kto vykladať lode.
Za nedostatok všetkého vrátane ľudí môže rovnako ako kedysi centrálne plánovanie. Rozdiel medzi centrálnym plánovaním štátu a centrálnym plánovaním korporácií je v tom, že štát sa zodpovedá občanom, zatiaľ čo korporácie akcionárom. Občan očakáva servis, akcionár zisk. Komplikovaná logistika vykazuje rovnaké poruchy, ale z rozličných dôvodov. Štát dopláca na to, že jeho „centrálni plánovači“ nie sú zainteresovaní na zisku. Korporácie kolabujú kvôli honbe za ziskom. Povinný rast má v sebe zakódovaný zmar, lebo žiadny strom, ako vieme, nerastie do neba. Čo je priveľké, prekombinované, vyšpekulované, má prirodzenú tendenciu sa pokaziť, rozložiť.
O krízach všeobecne platí, že sa pri nich nikto nehlási k zodpovednosti. V minulosti sa funkcionári vyhovárali „tohto roku nám počasie ako vždy nežičilo“, alebo konštatovali „mysleli sme to dobre, ale dopadlo to ako vždy“. Výhovorky dnešných manažérov sú podobné. Energie niet, pretože nefúkal vietor a v Nórsku chýbala voda. Že sa v zelenom nadšení zastavujú investície do stabilných zdrojov energie a investície do zelených energií že sú riskantné, je pritom evidentné.
Evidentné je i to, že keď je zle, každý sa stará o seba. Energetická kríza je dôsledkom euroúniovej energetickej politiky, ktorá kombinuje nadšenie pre obnoviteľné zdroje s odporom k uhliu a ruskému plynu. Brusel sa, prirodzene, nikomu zodpovedať nebude. Myslí to s nami dobre, a dopadne to ako vždy.
Kríza, ktorá je pred nami, zasiahne celú EÚ, ale strednú Európu a novších členov viac. Dôvodom je nedostatok vlastného kapitálu a závislosť od zahraničných peňazí, pre ktoré nebudeme prioritným cieľom. Dátové analýzy hovoria jasnou rečou: Namiesto konvergencie, zbližovania so Západom, dochádza k divergencii, otváraniu nožníc medzi bohatými a chudobnými. No a my tými bohatými v EÚ nie sme a ani nikdy nebudeme. Drsná ruka trhu sa o to postará.