Rok a pol je dlhý čas, o covide už nikto nechce nič počuť a chceme to mať celé za sebou, pochopiteľne. Je ale smutné, ako rýchlo si spoločnosť zvykne aj na traumatizujúce skúsenosti, ako sa smrť stane bežnou súčasťou denného diania, obyčajnou štatistikou. Nové obete sú len čísla, ktoré sa denne reportujú. Včera pribudlo desať obetí, dnes 16, zajtra zase pribudnú, a tak ďalej.
Za tými číslami sa predsa skrývajú ľudia, niečí rodičia, príbuzní, kamaráti, susedia. A k nim môžeme prirátať tých, ktorí sa nedostali k dostatočnej zdravotnej starostlivosti, kým nemocnice nezvládali nápor pacientov. Rovnako ako sa o zomrelých hovorí ako o štatistike, sme už rezignovali aj na vyvodenie politickej zodpovednosti; na otázky, či sme tomu mohli zabrániť, či je niekto za to zodpovednejší ako iný.
Nepomohlo, že k nám pandémia dorazila v čase, keď už beztak zdravotníctvo bojovalo s nedostatkom personálu, nedostatočnými platbami od poisťovní, nedostatkom lôžok, oddelení. Po prvej vlne v lete neprišlo k žiadnym prípravám, posilňovaniu kapacít. Akoby nemali centrálne riadenie, jednotlivé nemocnice si medzi sebou dohadovali, kto má kapacity, kto preberie covid pacientov. Zatiaľ Igor Matovič povolil svadby nevestičkám, vo vláde sa nevedeli dohodnúť ani na semafore opatrení, človek aby sa vyznal v tom, aké opatrenia boli akurát v platnosti, pretože sa zmenili ešte v ten deň.
Do toho národná trauma s povinným antigénovým testovaním, ktoré už vtedy kritizovali odborníci. Najprv dobrovoľne, potom nasilu, ešte aj s podrazom a potrestaním všetkých, ktorí sa na testovaní nezúčastnili. Ak niekde treba hľadať základné dôvody nedôvery vo všetky opatrenia a odporu proti „núteniu“ k očkovaniu, tak v spôsobe, akým Matovič s ľuďmi zaobchádzal.
Najtragickejšie pôsobí neschopnosť vlády prevziať zodpovednosť. V konečnom dôsledku akoby nikto za nič nemohol. Antigénové testovanie museli vynucovať a kontrolovať zamestnávatelia, nie štát. V súčasnosti si podmienky vstupu, OTP či nie, nastavujú ambulancie individuálne, pretože ministerstvo nemalo odvahu nariadiť jednotné pravidlá. Keď sa niečo nevydarí, zodpovedný je Sulík, opozícia, ŠÚKL, nemocnice, ľudia. Po druhej vlne odišlo zo zdravotníctva tisíc vyčerpaných sestier, čím sa kríza sektora len prehĺbila. To bolo „ďakovačiek“ a tlieskania! Nakoniec zdravotníci nedostali nič a na budúci rok sa v rozpočte ráta, že budú mať pre infláciu ešte menšie platy ako tento rok.
Za všetkými krokmi je niečie rozhodnutie alebo, naopak, niečia neochota rozhodnúť a za to má mať politickú zodpovednosť. Pandémia je reálna a covid strašná choroba, ktorá by si beztak vyžiadala ľudské životy. Kráľovsky tomu ale pomáha nezáujem a babráctvo zo strany vlády a na no netreba ani zabudnúť, ani si na to zvyknúť. Ak si zvykneme na to, že chyby vlády spôsobujú smrť občanov, zvykneme si skutočne na čokoľvek. Nech zosnulí nie sú len štatistikou, ale našimi spoluobčanmi.