Kritika sietí prichádza v dobe, keď sa stali samozrejmosťou. Práve skutočnosť, že siete technologických gigantov sú plné, pretože mladšie generácie si už bez nich nevedia predstaviť komunikáciu, je logicky výzvou pre súčasných disidentov, ktorí šíria osvetu, ako sa zo závislosti oslobodiť a ako zvládnuť život bez Facebooku, Instagramu, Tiktoku…
I dnes je aktuálny citát, autorom je tuším Oskar Wilde, že starí dávajú mladým dobré rady, pretože nemôžu dávať zlé príklady. Agitovať proti Facebooku by mal predovšetkým ten, kto s ním má negatívnu skúsenosť. Kto sa ale do týchto moderných sietí chytiť nenechal a negatívnu skúsenosť s nimi má iba sprostredkovane, z komunikácie s obeťami Facebooku, dobré rady by dával zbytočne.
Generáciu „sklonených hláv“, ktorá vymývanie mozgov a manipuláciu vníma ako čosi normálne, prirodzené alebo dokonca moderné a žiaduce, pretože pred ochranou súkromia dáva prednosť predvádzaniu sa vo virtuálnom priestore, nemá cenu zachraňovať proti jej vôli. Za to, čo sa ľuďom vezme, im treba ponúknuť ako náhradu čosi lepšie. Je ale reálny prirodzený svet, ktorého rozklad a úpadok práve prežívame, adekvátnou náhradou za zábavnú virtuálnu ilúziu?
Ak je svet preľudnený, nie je dobré, keď sa z neho celá jedna generácia odsťahovala do virtuálnych sietí? Čo ak i pre sklopené hlavy platí, že „kto sa hrá, nehnevá“? A čo také by ich pri návrate z virtuálnej vandrovky čakalo? Spomenutí technologickí generační disidenti, mimochodom, neponúkajú nejakú konkrétnu alternatívu za život vo Facebooku. Radia, ako riešiť abstinenčné príznaky, ako nájsť svetlo v informačnej tme, ktorá panuje mimo sociálnych sietí.
Pri pohľade na sklonené hlavy si treba uvedomiť, že sme pre nich s naším reálnym svetom neprebádanou divočinou. Teritóriom, ktoré na mapách nieslo označenie Hic sunt leones. Alebo tiež svetom, v ktorom sa ľudia zvykli živiť prácou. To sa dnes ale vidí skôr v Ázii, ktorá lenivý Západ oblieka, obúva, zásobuje spotrebným tovarom a v niektorých komoditách i živí. To je ten starý reálny svet, v ktorom sa pracuje od svitu do mrku. Nič pre hlavu sklonenú nad smartfónom.
Sieť, ktorá sa menšine neulovených či vyslobodených javí ako väzenie, sa klientom prezentuje ako sieť hojdacia, v ktorej možno pohodlne spočinúť, zabaviť sa, a ako bonus sa dozvedieť, čo treba nakúpiť. Ak túto globálnu partičku, ktorú technologickí giganti vedú hlavou proti múru, môže niekto zachrániť, nebudú to politici, ktorých štve, že z tohto kšeftu nemajú províziu.
Nebudeme to ani my, čo nad nimi krútime hlavou a ťukáme si na čelo. Musia si pomôcť sami, musia slobodu chcieť a tú sieť rozpliesť zvnútra. Komu niet pomoci, tomu je zbytočné radiť.