Napríklad návrh nového vysokoškolského zákona. Keď zdravý človek čosi také vidí na vlastné oči, jeho nedôvera radikálne stúpa. Ak to vidí akosi chorý človek, potom je s najväčšou pravdepodobnosťou rovno z ministerstva školstva a v stave vysokej horúčky je schopný celkom verejne podať napríklad takéto vyhlásenie: „Hoci kontaktná skupina návrh ako celok neodobrovala,“ priznáva ministerstvo, „uvedený návrh sme pripravili, veď mnohé zmeny, či už v zahraničí, alebo aj v iných segmentoch na Slovensku sa najprv stretli s počiatočnou nevôľou, ale potom sa ukázalo, že boli potrebné a prínosné.“
Drobný problém je iba v tom, že ak sa už „pri prvom ukázaní“ ukazuje, že sú nedobré, tak sa aj potom, neskoršie, neskôr či onedlho ukáže, že dobré nie sú. V tom sa dá na ministerstvo školstva spoľahnúť už od roku 1975. Prirodzene, že situácia sa odvtedy zmenila, lebo dlhodobo osvedčený pojem všeobecne uznávanej svetovej kapacity – „sovietsky profesor“ – sa po roku 1989 šikovne (teda šikovne pre ministerstvo) nahradil pojmom „profesor zo zahraničia“.
Čo už vlastne funguje dlho a, ak to teda platí aj dnes, za každého „nášho“ profesora sa fakticky musia ešte v jeho takpovediac inkubačnej lehote zaručiť aspoň traja „zahraniční profesori“. Inak si ako profesor najčastejšie ani nepípne.
Ale to je detail, ktorý neruší obľúbenú predstavu ministerstva, stále aktuálnu a opakovane aktualizovanú, že „tí zo zahraničia“ sú jednoducho lepší. A aj u nás by „mohli byť“ akosi dostupnejší, teda aspoň tak, ako kedysi americké žuvačky v Tuzexe. To, čo je na tom, aspoň podľa môjho názoru, dosť zvláštne, je skutočnosť, že napriek všetkým doterajším skvelým možnostiam žijúci laureáti Nobelovej ceny nikdy dosiaľ nenaskákali do prvého lietadla a neprišli na Slovensko učiť, skúmať, garantovať. Totiž napriek tomu, že po roku 1989 im v tom už vôbec nikto nebránil, skôr naopak. Veď ak by to napríklad tento rok stihli aspoň do decembra, možno by dostali ako učitelia – aj 100 eur navyše.
Hľa, aký krásny je pritom samotný motív ministerských úvah: „…a že sa idú zriadiť funkčné miesta profesorov zo zahraničných vysokých škôl, ktorí môžu prísť na Slovensko, a tu reálne dlhodobo garantovať štúdium a prednášať. Takýmto spôsobom chce rezort školstva pritiahnuť zahraničných pedagógov, aby naši mladí ľudia nemuseli vycestovať von, ale budú študovať na Slovensku.“ Je to jednoducho skvelá myšlienka.
Stačí ju doplniť zákonom, že hneď ako sem títo profesori priletia, naši študenti nesmú vycestovať do zahraničia, lebo u nás je to už také isté. Teda ako v zahraničí. Viem, že ma každý obviní, že som proti zahraničným profesorom a ich príchodu, že som proti vede a vzdelaniu. Nie som. Naopak. Ja sa na to veľmi teším!