Náš národný akčný plán pred nimi neuhýba. Väčšinou. Len cieľovú hodnotu našej zamestnanosti navrhuje znížiť z európskych 78 % na 76,5 %. Uvádza pre to rozsiahly rad dobrých a lepších dôvodov. Taký rozsiahly a tak nástojčivo ukazujúci, že štát je tu osamelý bežec, ktorý musí prelamovať nezáujem trhu o ľudí s nízkou kvalifikáciou fiškálne neúnosne štedrými dotáciami, že si možno nevšimneme , že chýba jedna konkretizácia tohto cieľa.
Náš akčný plán vypustil záväzok znížiť rozdiel v zamestnanosti žien a mužov do roku 2030 aspoň o polovicu. Tento rozdiel je u nás značný, no zvýšenie zamestnanosti žien ako keby nebolo cestou. Zvyšovať zamestnanosť sa má „najmä zvýšením zamestnanosti mladých ľudí, starších pracovníkov, pracovníkov s nízkou kvalifikáciou a osôb so zdravotným postihnutím“. Prečo ženy s nezaopatrenými deťmi nie sú spomínané ako kategória s osobitnými prekážkami nástupu či návratu do práce? Je možné, že v mysli úradníkov, ktorí plán pripravovali, je rovnoprávnosť mužov a žien v starostlivosti o deti v ranom a predškolskom veku samozrejmá. No keby aj, na rozdiel od európskeho akčného plánu sa v tom našom vôbec nehovorí o potrebe podporovať zamestnanosť aj investíciami do budovania predškolských zariadení či formálnych zariadení ranej starostlivosti o deti.
Ďalšou možnosťou je, že ministerskí úradníci o týchto potrebách a úlohách vedia, no do plánu cieľ zvyšovať zamestnanosť žien takticky nezaradili, aby to nevyvolalo smršť pripomienok od združení bojujúcich za rodinu a ženu ako jej nehnuteľný pilier a od ďalších vierozvestcov. Ako si však môžeme byť istí, že práve experti z týchto skupín nie sú autormi akčného plánu? Hoci inovácie sú v každom druhom politickom prejave kľúč k prežitiu či ekonomickej spáse, akčný plán nimi na počudovanie nie je prešpikovaný. O inováciách hovorí iba raz. V jeho najmenej konkretizovanom cieli znižovať chudobu. Ako keby to bola oblasť hračkárskej dôležitosti, zóna oddychu po dvoch veľmi náročných oblastiach.
V komunikácii s Bruselom je to bezpečná zóna. Plnenie akčného plánu bude posudzovať na základe indikátorov zo zisťovaní, do ktorých nie sú zahrnuté naše najchudobnejšie domácnosti. Desaťtisíce obydlí, v ktorých žijú či živoria, neevidujú registre, z ktorých sa vyberajú výskumné vzorky. Namiesto štandardných riešení, ktorých základom je bývanie, ktoré vyhovuje minimálnym civilizačným požiadavkám, najchudobnejších čakajú rôzne inovatívne programy. Európske fondy totiž nemajú kompenzovať nedostatočné fungujúce národné systémy sociálnej ochrany, ale podporovať inovácie.
Lenže tí, ktorí sú chudobným ľuďom blízko, vidia potrebu kompenzácie veľmi ostro. Budú však inovovať, lebo bez štylistickej ekvilibristiky, ktorá zaobalí veci základnej potreby ako inovatívne riešenie, EÚ ich projekty hodí do koša.