Prediktor alebo Prečo sme neurobili nič s klímou, keď sa ešte dalo?

Čo ak by sme zrazu pochopili, že na našom konaní vôbec nezáleží? Že budúcnosť je daná, aspoň v tých najhrubších, pre život zásadných, rysoch?

12.11.2021 16:00
debata (10)

O takýto myšlienkový experiment sa pokúsil sci-fi spisovateľ Ted Chiang v kratučkej poviedke Čo nás očakáva. Príbeh je jednoduchý: technické zariadenie umožní predpovedať, čo urobíte. Tesne predtým ako stisnete tlačidlo, sa rozsvieti červené svetlo. Prediktor, ako sa zariadenie volá, nepoužíva žiadnu mágiu, len obvod s negatívnym časovým posunom.

Dôsledky sú však zásadné: rozsvietenie svetla nezávisí od vášho slobodného rozhodnutia, slobodná vôľa neexistuje, svet je prísne deterministický. Nebudem prezrádzať rozuzlenie, záver je, v istom zmysle, vopred určený logikou stavby príbehu. Predsa však: čo urobíme, až sa v podobnom svete ocitneme?

Nemusíme sa púšťať do úvah o možnostiach spätného pohybu v čase (ak by vás predsa len zaujímali, odporúčam knihu talianskeho teoretického fyzika Carla Rovelliho „O čase“). Svet, v ktorom už základné rysy budúcnosti nemusia závisieť od ľudskej vôle, je omnoho bližšie.

Končiaci sa klimatický summit v Glasgowe je neúspechom – ak je meradlom snaha zastaviť do roku 2050 otepľovanie planéty na ako-tak bezpečnej úrovni 1,5 stupňa Celzia. Prijaté čiastkové dohody – o obmedzení emisií metánu, ukončení využívania uhlia, zastavení odlesňovania – sú na prvý pohľad pozitívne, majú však medzery. Pri každej z nich chýba jedna či viacero dôležitých krajín, záväzky sú dobrovoľné.

Medzinárodná energetická agentúra odhaduje, že ak sa tieto dohody plne implementujú, otepľovanie dosiahne 1,8 stupňa. Pravdepodobnosť takéhoto scenára je však skoro nulová. Namieste je skôr varovanie OSN: pri súčasných národných emisných záväzkoch narastú globálne teploty až o 2,7 stupňa. V čase písania tohto komentára sa zdá, že záverečná deklarácia summitu len vyzve krajiny, aby svoje strednodobé emisné ciele aktualizovali do konca budúceho roka. Ďalší odklad, ktorý si nemôžeme dovoliť.

Čo to má spoločné s prediktorom? Čím vyššie oteplenie, tým vyššie riziko zmien, ktoré budú prakticky nezvratné. Nech budeme robiť čokoľvek, za istou hranicou (môžeme použiť práve tých 1,5 stupňa Celzia) už nezabránime ničivým dôsledkom globálneho otepľovania na našu civilizáciu. Samozrejme, nie je úplne jedno, či hladiny morí stúpnu o meter, alebo dva, koľko metropol sa ocitne pod vodou, koľko stoviek miliónov ľudí bude hladovať a umierať kvôli výkyvom počasia. Ale za určitou hranicou to už bude, v hrubých rysoch, tak trochu jedno.

Každý deň sa budeme budiť s tým, že nech už robíme čokoľvek, zajtrajšok bude horší, než bol včerajšok. Omnoho horší alebo omnoho, omnoho horší: môže to byť rozdiel. No nie lepší. Čo urobíme? Upadneme do rezignovanej letargie? Pobijeme sa o posledné zvyšky blahobytu? Budeme sa upínať k nejakej (nerealistickej) nádeji?

Ak plánujete žiť najbližších tridsať rokov, mali by ste sa tou otázkou trápiť. Ak ste sa narodili niekedy v tomto storočí, máte plné právo pýtať sa starších generácií, prečo nepoužili tlačidlo v čase, keď to ešte záviselo od ľudskej vôle.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #globálne otepľovanie #Glasgow #Klimatická konferencia OSN #budúce generácie