Čo strácame, strácame definitívne. Čo sme neubránili, keď sa o to bojovalo, to už sa nestane predmetom opakovaných zápasov. História nie je o reparátoch.
Po porážke hitlerovského Nemecka sa ponúkalo obnoviť v Československu demokratickú prvú republiku. Po skúsenosti s kapitalizmom ale ľudia dali prednosť socializmu. Pražská jar '68 bola pokusom socializmus reformovať, dať mu, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. S porozumením sa to nestretlo na Východe ani na Západe a demokratizáciu systému znemožnili tanky. V roku '89 sa ponúkalo nadviazať na rok '68, ale po skúsenosti s byrokratickým socializmom ľudia dali prednosť politickej pluralite, s ktorou šla ruka v ruke privatizácia, potlačenie štátu a akumulácia kapitálu do čoraz menšieho počtu rúk, navyše zväčša cudzích.
Keď sa dnes reční o étose novembra '89, ide o číru nostalgiu. Zabúda sa, ako rýchlo dezilúzia vystriedala eufóriu. S odstupom rokov je jasné, že z politickej plurality a ekonomickej privatizácie bolo viac škody ako úžitku. V súčasnej realite globálneho kapitalizmu, generujúceho ekologický kolaps planéty, je navyše iluzórne dúfať, že možno obnoviť sociálny štát na báze voľnej súťaže, teda „starý dobrý podvodný kapitalizmus“. Edo Chmelár nedávno trefne poznamenal, že „ak by sme si aj dokázali predstaviť nereálnu situáciu, že v kapitalizme neobmedzených možností by sa všetci stali milionármi, tak by sme uvarili túto planétu v priebehu niekoľkých týždňov“.
Akási historická spravodlivosť spočíva v tom, že ku koreňom sa už nemôžu vrátiť komunisti ani sociálni demokrati, ale ani konzervatívci či liberáli. Súčasnosť prináša kvalitatívne iné výzvy, než aké v spoločnosti rezonovali v minulosti. Realitou je koordinovaný krach vykorenených ideológií, ktoré spolu v minulosti súťažili. Z tohto ideologického cintorína žiadna cesta do minulosti nevedie. Neochotne privykáme podozreniu, že budúcnosť, do ktorej smerujeme, bude spoločná.
Je jasné, že bez radikálnej zmeny systému žiadnu budúcnosť nemáme. Čo udržuje spoločnosť v chode, je už iba zotrvačnosť. Nie je to logika ani plán, čo určuje politické rozhodnutia, prázdne frázy už nedokážu zakryť bezradnosť a absenciu vízie. To, na čo sa čaká, je už iba zavŕšenie procesu akumulácie kapitálu, keď vo finále niekomu bude patriť všetko a všetkým nič. To bude moment, ktorý spustí dominový efekt, keď sa celá absurdná infraštruktúra globálneho chaosu zrúti.
Predikovať budúcnosť je dnes ľahšie ako v minulosti. Nečaká nás súboj ideológií, pretože žiadna neprežije globalizáciu. Kolaps globalizácie tak prinesie renesanciu ľudskej kreativity, viery, rozumu. Človek sa z núdze stane človekom. Bude to neslýchané, dobrodružné: Z objektu dejín sa staneme ich subjektom.