Ani šesť rokov po migračnej kríze nemá EÚ funkčnú spoločnú migračnú politiku. Akýkoľvek väčší migračný tlak na hraniciach preto s veľkou pravdepodobnosťou spôsobí politickú krízu.
Okrem toho, tlak zameral na Poľsko. Vzťahy poľskej vlády s európskymi partnermi sú napäté. Poľsko patrilo (a patrí) medzi krajiny, ktoré zablokovali prijatie efektívnej spoločnej migračnej politiky. Vláda podkopáva v krajine právny štát, nerešpektuje rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a správa sa nekooperatívne aj v iných oblastiach (napríklad zelenej transformácie).
Rozpútanie migračnej krízy na poľských hraniciach tak vyzeralo ako dobrý nápad, ktorým získa Lukašenko pozornosť európskych lídrov. A, podobne ako Erdoganov režim v Turecku po roku 2015, prinúti ich privrieť oči nad nedemokratickými praktikami, porušovaním občianskych aj ľudských práv. Za zastavenie migračnej krízy si potom vypýta zrušenie sankcií a uznanie výsledku zmanipulovaných prezidentských volieb.
Hra mu však tak nevyšla. Napriek dvom telefonátom s (odstupujúcou) nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou sa dnes nezdá, že by jeho taktika uspela. Prvým dôvodom je, že napriek všetkým problémom a rozdielom stoja európske krajiny za Poľskom. Varšava má dnes v EÚ málo politických priateľov. Jej tvrdý postup proti migrantom, ktorým sa podarí dostať na poľské územie, je v rozpore s európskym právom. Lukašenkove vydieranie a neľudské zneužívanie migrantov mrznúcich na bielorusko-poľskej hranici je však, v tomto momente, omnoho väčším problémom. Normalizácia vzťahov s jeho režimom dnes nemá v EÚ o nič väčšiu podporu, než pred jeseňou.
Určite neuhne poľská vláda, ktorej takáto ťahavá kríza s relatívne nízkou intenzitou vyhovuje. Migračná politika tvrdej ruky je pre veľkú časť voličov populárna. Odvádza pozornosť od iných problémov.
Lukašenko sa prerátal aj vo svojich možnostiach. V roku 2015 smerovalo do Európy niekoľko miliónov utečencov. Cez hranice sa dostávali státisíce ľudí. V tejto kríze hovoríme o rádovo menších počtoch, v Bielorusku je pravdepodobne okolo 15-tisíc migrantov. Omnoho viac ich asi nebude. Lukašenkov režim nemá prostriedky na zorganizovanie masívnejšej leteckej prepravy z Blízkeho východu, hrozba európskych sankcií znižuje ochotu leteckých spoločností pomáhať mu v tom (hoci aj nepriamo, prenájmom lietadiel).
Navyše, na rozdiel od grécko-tureckej morskej hranice, Poľsko môže hranicu s Bieloruskom prakticky opevniť – a už to aj robí. Ankare stačilo, aby migrantov nezastavila v domácich vodách. Minsk by musel ploty na hraniciach fyzicky prerážať. Každý takýto incident zvyšuje riziko vojenskej eskalácie, ktorú Lukašenko nechce. Aj preto, že by ho zahnala ešte viac do područia Putina.
Lukašenko sa prerátal. Dnes môže maximálne dúfať, že mu európske krajiny pomôžu zahladiť dôsledky krízy, ktorú rozpútal – financovaním repatriačných letov či prijatím časti migrantov.