Alebo naopak. Ako by mohol byť polovičný, ak je celý? V tom všetkom by mali istotne pravdu, ak by nešlo práve o deti takpovediac ohobľované na polovicu pomaly už akoby prebiehajúcou geniálnou daňovou revolúciou ministra financií Igora Matoviča. Ak sa o revolúcii vo všeobecnosti hovorí, že časom začne požierať svoje deti, Matovičova daňová revolúcia si z nich odhrýza už hneď na začiatku. Je síce vedená, aspoň podľa jeho vyjadrenia, jeho láskou k deťom, no niektoré z nich sú pritom, žiaľ, ožarované jeho náklonnosťou akéhosi nižšieho kalibru.
Ide o to, že v reforme „je v oblasti podpory rodín suma 200 eur na každé nezaopatrené dieťa až do jeho dospelosti s aspoň jedným pracujúcim rodičom. Dieťa nezamestnaných rodičov dostane 100 eur“. Dieťa chudobnejších rodičov dostane dvakrát menej, čo je zvláštna selekcia maloletých. Nejde o polovicu dieťaťa, lebo tak by, aspoň virtuálne, vznikli dve polovice. Teda „polodetí“ by bolo dvakrát viac. Musí byť iba jedno, a teda celé, no pritom predsa akosi polovičné, aby sa na ňom aspoň 100 eur ušetrilo.
Môže sa to zdať spravodlivé, lebo chudobnejšie deti sú škaredšie. Rodičia nemajú na šminky, značkové oblečenie, vreckové. Chudobnejšie deti sú hlúpejšie. Ich rodičia nevyhadzujú peniaze za knihy alebo drahšie technické prostriedky či kultúrne podujatia. Sú horšie živené, lebo sa im zrušili obedy zadarmo, ktoré bohatšie deti nikdy nepotrebovali a asi ani nejedli. Veď jeden pokrokový gymnazista sa už dávnejšie verejne vyjadril v tom zmysle, že im vlastne prináleží žrať pomyje.
Ale nijaké obedy, dokonca ani pomyje, nie sú zadarmo. Čo takému politikovi, ktorý túto súvislosť odhalil ešte pred voľbami, nebráni napríklad v tom, aby vzal svoje „bohatšie dieťa“ zadarmo lietadlom do Dubaja, nakŕmil ho v lietadle a ešte mu napríklad sprostredkoval výhodný zárobok od štátu. Chudobnejšie dieťa bude mať iba polovičný talent a rozvoj, lebo si, pochopiteľne, zaplatí iba polovicu rozvojových krúžkov či doučovaní. Nech sa teší, že má aspoň to. Nech ide aspoň do fitka, ak má v čom a ak má nejakú tašku a uterák. Autor podobných plánov musí mať v sebe asi toľko morálky ako stredoveký katov pomocník, ktorý dokázal deťom vytrhávať zaživa kusy tela, aby ich zredukoval na polovicu.
Alebo toľko cynizmu ako je v otázke, ktorú svojho času položil voličom francúzsky časopis Hara-Kiri, teda „Časopis sprostý a zlomyseľný“ (predchodca Charlie Hebdo): „Myslíte si, že škaredý, hrbatý, chorý a chudobný debil má v živote práve toľko šťastia ako mladý, zdravý, inteligentný a zvodný boháč?“ Nuž, až dnešok vie poskytnúť správnu odpoveď: „Istotne má, ale iba ak sa zúčastnil na očkovacej lotérii!“