Ako prežiť v rozhádanom svete

Česká spisovateľka Iva Pekárková sa vo svojej glose nedávno zamýšľala nad údajnou schopnosťou „primitívnych“, prírodných národov udržať v hlave dve myšlienky, pravdy, z ktorých jedna druhej odporuje.

25.11.2021 16:00
debata (8)

„To my racionálne uvažujúci predstavitelia rozvinutého národa nedokážeme k informácii, ktorú máme v hlave, pribrať ešte druhú, ktorá ju vyvracia, obe si ich uložiť do závitov a spokojne s tým žiť,“ spomína spisovateľka.

Pohľad na dnešný rozhádaný svet, v ktorom vyznávači odlišných názorov budujú barikády, namiesto toho, aby uvažovali, ako spolu žiť, nabáda k tomu, aby sme sa inšpirovali „primitívmi“, ich inštinktívnou múdrosťou. Niekto namietne, že racionálnou prevenciou voči nenávisti je tolerancia, apel na rešpekt k iným názorom. A keď sa začne honba na čarodejnice, že stačí kriesiť Voltairovo: „Nesúhlasím s vami, ale položím život za vaše právo vyjadriť svoj názor.“ Vyzerá to ale, že tolerancia dnes nie je sexy.

Zásadný spor, ktorý sa vedie na pozadí kríz všetkého druhu, teda ekonomických, zdravotných, kultúrnych, ekologických či politických, je spor o to, či má mať prednosť názor väčšinový, alebo názor správny. S tým súvisí dilema, či je spoločenský dialóg prínosom, alebo komplikáciou.

Príslušník prírodného národa by nechápal, v čom je náš problém. Z jeho pohľadu sa protiklady nevylučujú, ale dopĺňajú. Dialóg je, samozrejme, aj prínosom, aj komplikáciou a prednosť má mať tak názor väčšinový, ako aj názor správny, najsprávnejší či jediný správny, čiže i dva vzájomne si protirečiace jediné správne názory.

Dokonca i spor, či spoločnosti väčšmi svedčí pluralita, alebo jednota, (rozdeľovanie alebo zjednocovanie) vychádza z presvedčenia, ktoré zdôrazňujú existencialisti, že človek je odsúdený na voľbu, a dokonca i nevoliť znamená voliť. Tolerancia akoby neoslobodzovala od povinnosti zvoliť stranu. Akoby podmienkou sine qua non bolo zaradiť sa, niekam názorovo patriť, aby tolerancia iného dávala zmysel. Kto nezvolí stranu, býva spoločným nepriateľom vášnivých vyznávačov antagonistických postojov.

Čím komplikovanejšia je agenda, pre ktorú sa hľadajú jednoduché riešenia, tým zreteľnejšie sú limity našej racionality a tým menšia šanca na konsenzus. Aby sa udržalo zdanie rešpektu k deklarovaným hodnotám, aplikuje sa na každý konflikt osobitný meter. Dôsledkom je rezignácia na spravodlivosť, pretože jej podstatou je meter jediný. Nie je jednoduché priznať si, že snaha dopátrať sa pravdy degradovala na snahu pravdu vnútiť nerozhodným a oponentom. Nie je dôležité, či to nazveme osvetou, alebo propagandou, tak či tak je z toho otrávená atmosféra.

Obsedantná potreba voliť stranu, označiť jeden z názorov za pravdu, kráča ruka v ruke s potrebou pošpiniť protistranu, domáhať sa cenzúry toho, čo nechcem počuť. Nerobím si ilúzie, že by vo vyhrotenej nálade, keď si stúpenci a oponenti čohokoľvek idú drsne po krku, mohol byť dopyt po nadhľade „primitívov“. Mne sa ale proti primitivizmu hlásateľov jediných správnych názorov skvele osvedčuje i neosvedčuje.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Pravda #vlastný názor #dialóg #zjednotenie #pluralita názorov #Voltaire