Vzostup Sebastiana Kurza bol rovnako strmý ako jeho pád. Ministrom zahraničných vecí sa stal v roku 2013, vo veku 27 rokov. V tridsiatke už stál na čele ľudovcov a svoju pozíciu využil na radikálnu prestavbu strany. Stará stranícka garda prišla o pozície, moc sa koncentrovala okolo lídra, zmenil dokonca jej názov (objavilo sa v ňom jeho vlastné meno). O pár mesiacov vyhral parlamentné voľby a stal sa rakúskym kancelárom.
Centralizácia a nový imidž, spojený s „neošúchaným“ a populárnym politikom strane voličsky pomohli, na dlhé obdobie sa dostala v prieskumoch vysoko nad svojich rivalov. Na vrchole slávy, v apríli 2020, jej popularita atakovala hranicu 45 percent. Socialisti a zelení boli na osemnástich, ostatné strany ešte nižšie. Sťažnosti na stratu vnútrostraníckej demokracie a koncentráciu moci v rukách lídra prehlušil úspech.
Potom však prišiel tvrdý pád. Prvá vláda Sebastiana Kurza skončila predčasne už po dvoch rokoch. Pre korupčný škandál museli z koalície odísť krajne pravicoví slobodní. Voľby v roku 2020 ľudovci opäť vyhrali a Kurz vytvoril vládu so Zelenými. Približne po roku však prišiel ďalší škandál, tento sa už týkal priamo Kurza. Ešte ako minister zahraničia údajne využíval verejné zdroje na ovplyvňovanie novinárov, aby o ňom písali pozitívnym spôsobom.
Prípad ešte nie je uzavretý, no Kurz musel po tlaku koaličných partnerov odstúpiť z kancelárskeho postu, no ostal na čele strany. Predchádzajúca výhoda – silné prepojenie s lídrom – začala byť pre ľudovcov príťažou. Preferencie im klesli pod 25 percent, prvýkrát od apríla 2017 ich predbehli sociálni demokrati. Oficiálnym dôvodom odchodu Sebastiana Kurza z politiky je rodina. Skutočné dôvody však viac súvisia s obvineniami a vnútrostraníckym tlakom. Politická kariéra zázračného chlapca európskej konzervatívnej pravicesa skončila po ôsmich rokoch.
Samozrejme, nič negarantuje, že sa Kurz raz nepokúsi vrátiť. Nateraz však ilustruje riziká populistického, vysoko personalizovaného štýlu politiky. Presadzuje sa v mnohých krajinách a rôznych častiach politického spektra: od D. Trumpa cez britského premiéra B. Johnsona, francúzskeho prezidenta Macrona po menej úspešných politických supermanov (úsmevno-smutným príkladom je Igor Matovič).
Z hodnotového hľadiska býva ich politika extrémne pragmatická – alebo ideologicky prázdna a oportunistická. Pekným príkladom je Boris Johnson, ktorý mal v roku 2016 pripravené dve verzie novinového komentára oznamujúceho jeho postoj k brexitu. Tú „správnu“ si vybral podľa výsledku referenda. Politika nie je napĺňaním dlhodobej vízie, ale osobnou šou. V takomto prostredí je politický vývoj silno volatilný a politické kariéry môžu byť krátke.