Tak som v ten piatok bola v duchu s nimi. S ním. Bol človekom vyhraneným, čo mu však nebránilo stýkať sa s ľuďmi s úplne iným názorom na svet. S podmienkou, že ho musel mať mravne a morálne podložený. Neznášal nespravodlivosť a neprávo. A je úplne jedno, či sa nespravodlivostí a neprávostí dopúšťali komunisti, exkomunisti alebo súčasní antikomunisti.
„Ak sa niekomu deje krivda, tak ho treba vziať do ochrany, aj keby to bol zločinec alebo darebák,“ povedal v autobiografickom rozhovore Dělal jsem, co jsem považoval za správné. V čase normalizácie založil Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ale jeho zmysel pre spravodlivosť sa neskončil zmenou režimu.
Spomínam si, ako som Petra Uhla spoznala osobne. Bolo to vo Federálnom zhromaždení po voľbách v roku 1990. Plat poslancov bol vtedy pozostatkom reálneho socializmu (ak si správne pamätám, bolo to okolo sedemtisíc korún československých). Novozvolení poslanci už slobodného parlamentu, ktorý vzišiel z rovných tajných volieb, pripravili návrh zákona, ktorým sa tento plat mal výrazne zvýšiť. Návrh poslanci predstavovali vo výboroch FZ ČSFR.
A s navrhovateľmi prišiel do našich výborov sociálnych a kultúrnych v Snemovni národov a Snemovni ľudu poslanec Petr Uhl. Ako jeho výrazný kritik! Upozorňoval, že nemožno narovnávať pomery tak, že si ich narovnáme pre seba, keď pre ľudí sa v ich živote nič zásadné nezlepšilo. Videla som, ako veľmi tým ide na nervy poslancom – naprieč politickým spektrom!
Druhú osobnú spomienku mám na Petra Uhla z čias, keď sa u nás na Slovensku bojovalo s Vladimírom Mečiarom. Do Slovenskej televízie pozvali vtedy viac medzinárodne uznávaných autorít, rakúskeho Huga Portischa i Petra Uhla. Zavolal mi vtedy, chcel poznať aj názory ľudí z celého slovenského politického spektra. Pozval – okrem iných – aj mňa na kávu, kládol presné otázky o fungovaní demokratického systému a nezaujímala ho propaganda. Iba fakty. Jeho kritika potom večer v debate v televízii bola vecná, nekompromisná, ale protivníka nezaháňala ľudsky do kúta. Pretože Petr Uhl vždy, každému a za každých okolností dával šancu na obhajobu.
Do tretice – Petra Uhla som stretla v podchode pri Zochovej ulici v Bratislave pred voľbami v už rozdelenom Česko-Slovensku. Prišiel využiť svoje volebné právo – pretože si zvolil slovenské občianstvo. Dlhé roky sa potom súdil o právo na české občianstvo, ten boj viedol nie pre seba – ale pre mnohých Slovákov žijúcich v Českej republike, ktorí stáli pred „Sofiinou voľbou“.
Bol najdlhšie väzneným disidentom, a napriek tomu sa nikdy neznížil k nenávisti ľudí. Jeho jediným nepriateľom bola neprávosť.