Bol to tuším Augustín, ktorý definoval cirkev ako chrám postavený z vratkých kameňov. Ide o metaforu, v ktorej celok nielenže je viac ako jeho časti, ale v ktorej z nedokonalých, notoricky zlyhávajúcich jedincov vzniká spoločenstvo, ktoré sa obnovuje a trvá. Platí táto metafora i pre národ a pre štát tvorený z večne nespokojných občanov? Je štát preto, že reguluje chaos, vyššou kvalitou?
Na prvý pohľad je to presne naopak. Štáty mávajú mizerné renomé a od toho sa odvíja negatívny vzťah k ich občanom, respektíve k národom. Bežne sa stretávame s tvrdeniami, že Nóri kradnú deti, Rusi dopujú, Nemci sú fanaticky zelení, Číňania kradnú patenty, Arabi sú teroristi, Maďari paktujú s Putinom, Poliaci nemajú právny štát a Američania chcú zabiť novinára Assangea, ktorého sa im Angličania chystajú vydať na smrť.
Je evidentné, že nič z toho nie je pravda. V každom národe nájdeme väčšinu, na ktorú zmienené povrchné charakteristiky nepasujú. Na zovšeobecnenia tohto druhu sa dobre hodí židovská anekdota (zo zbierky vtipov na židovský spôsob Jana Schneidera), v ktorej sa jeden anglický snob pýta Chajima Weizmanna: „Prečo sa o vás Židoch stále hovorí, že ste takí chamtiví? Z rovnakého dôvodu, odpovedal Dr. Weizmann, prečo sa o vás Angličanoch traduje, že ste džentlmeni.“
Nie je núdza o dôveryhodné svedectvá, že štáty, ktoré sa ocitnú na mediálnom pranieri, sú domovom obyčajných, zväčša mierumilovných ľudí, ktorí nechápu, prečo by mali byť terčom pohŕdania a nevraživosti, obeťami ekonomických sankcií alebo demokratických okupácií či humanitárnych bombardovaní. Nie je to nakoniec tak, že ľudia sú jednotlivo lepší, než je národ, ktorý tvoria?
Alebo sa máme zmieriť s tým, že moderný štát je čosi, za čo sa slušní občania majú hanbiť? Patrí britské „right or wrong, my country“, teda „v dobrom i v zlom, moja krajina“ do starého železa? Isté je, že žijeme v zajatí predsudkov. Preto nám chýba odstup i nadhľad. Preto vynášame povrchné súdy. Sme hluchí a slepí voči tomu, čo by naše predsudky relativizovalo. Nehľadáme pravdu, držíme sa jej.
A nemáme iný svet, než ten, ktorý je definovaný našimi predsudkami. Preto sa s nimi snažíme žiť, namiesto toho, aby sme sa im bránili. Predsudky sa stávajú spoločným menovateľom našej kolektívnej identity spoľahlivejšie, než by takým spoločným menovateľom bola otvorená diskusia, teda diskusia s otvoreným koncom.
Ak sa nevieme vzoprieť predsudkom, ktoré máme voči iným, mali by sme rešpektovať tie, ktoré iní majú voči nám. Korešpondovalo by to so zásadou nerobiť druhým, čo nechceme, aby oni robili nám. Ale pozor! Akceptovať cudzie predsudky znamená prísť o tie svoje.