Radujme sa, veseľme sa

Po Novom roku sa všetky ulice postupne rozvoňali kadidlom. Miništranti rozfukovali žeravý uhlík v striebornej kadidelnici na retiazke, rozháňali sa ňou, dupali po verande, otriasali sneh z galoší a rozhliadali sa, kto z rodiny je poverený zaplatiť za koledu.

11.01.2022 16:00
debata (5)

Vyspevovali pri tom: „Rádujme sa, veseľme sa, v tomto novom rókú.“ Vo vybraných domoch, tých zámožnejších, bol plánovaný aj obed pre Rudibáčiho, nášho spišského kanonika, miništranti dostali koláč, čaj či bielu kávu.

Moja mama, požehnaná medzi ženami siedmimi deťmi, sa do zoznamu vybraných rodín nikdy nedostala. A to bolo iné, keď ju na emdéžet vyvolali na javisko a predsedá emenvé jej odovzdal tri červené klinčeky s asparágusom. Chcel ju vyznamenať, no mama sa hanbila – čo to za vyznamenanie! Ale keby tak ten Rudibáči ráčil… Jeden z hlúčka miništrantov bežal vždy popredu, gazda či gazdiná vyzerali na priedomí, ani búchať či klopať nebolo treba, ale pre poriadok sa pýtal: „K vám ide koleda?“ Málo bolo domov, kde ju nepustili. Na vyumývané a diavou vyblýskané veraje dverí kantor kriedou napísal GMB a číslo roka, kadidlom a svätenou vodou sa dom požehnal.

Potom, po kolede a po Troch kráľoch, už sa smelo oberať zo stromčeka. Fondánové salónky, čokoládová kolekcia a želé venčeky červené, žlté i zelené. Mama spravodlivo rozdelila každému do vrecúška, nosili sme si to k desiatej do školy. Aj zošúverené jabĺčko k tomu, na vianočnom stromčeku sa zvraštilo, ale aj zosladlo. Banán si do školy priniesla moja verná kamarátka Vera, chcela som vedieť, ako chutí, dala mi obhrýzť šupku. Iba raz – jej otecko bol lekár a veľmi dcéru za to vyhrešil. On vedel, čo je to poníženie, celá rodina mu zostala v Nemeckej pri Kremničke v spoločnom hrobe, prišli k nám do mesta so svojou krásnou ženou celkom chudobní a nikdy na to nezabudli. Vystatovať sa niečím viac, považovali by za zahanbenie. Ponúknuť, to áno, ale nie – hoci nechtiac – ponížiť. Všetci naši učitelia nás tak potichu nabádali k úcte voči tým biednejším. Možno to bolo v osnovách, možno ich k tomu nútili, neviem.

Ďuri Girga bol môj spolužiak v základnej škole, nebol iste vzorný žiak, ale nesedel v poslednej lavici. Keď ho vyvolali k tabuli a nevedel, šepkali sme mu ako ostatným. Ale keďže sme boli vychovávaní k tomu rovnostárstvu, vedeli sme, že mu treba pomáhať viac. Asi v ôsmej triede som napísala svoju prvú „divadelnú“ hru, zápletkou bolo udanie na spolužiaka, že čosi ukradol. Bol nevinný, pravdaže, ale muselo sa to preukázať a potrestať zlých. Hra zostala iba v mojej písanke, no ten pocit, že nikoho nemáme pre predsudky odsudzovať, zostal v nás.

Po nežnej revolúcii zostali obete – Rómovia na prvom mieste, ale aj rodiny podobné tej, v akej som vyrastala ja. Patria k onej polovici občanov, ktorí nikdy nepôjdu voliť, a preto sú vlastne celkom neviditeľní. Im je celkom jedno, čo píšu noviny: že je prezidentka kráľovná, Fico patrí do basy a Matovič do blázinca. Radi by patrili k rodinám, kde môžu pozvať k stolu.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #Traja králi #rovnosť
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy