Posledných sedem rokov bolo najteplejších v zaznamenanej histórii. Hoci rok 2021 celkom úplný rekord neprekonal (bol piaty najteplejší od začiatku meraní), na extrémy bol bohatý. Leto v Európe bolo zatiaľ najteplejšie, teplotné rekordy padali aj v Severnej Amerike – od vysušenej Kalifornie po Kanadu, kde sa v júni teplomer priblížil k 50 stupňom Celzia. Afrika zažila hneď niekoľko historicky najteplejších mesiacov… a tak by sme mohli pokračovať.
Zmenu klímy, ktorá sa prejavuje aj extrémnym počasím, pociťujeme čoraz výraznejšie. Počas minulého roka zasiahlo sucho asi polovicu územia Spojených štátov, nedostatok vlahy bol viditeľný aj v Európe. V zraniteľnejších regiónoch Afriky a Ázie sucho zhoršovalo humanitárnu katastrofu. K tomu pripočítajme materiálne škody (len v USA sa udialo 20 samostatných katastrof, každá so škodami presahujúcimi miliardu dolárov), priamo či nepriamo súvisiace úmrtia…
Vedecký výskum zlepšuje naše poznanie mechanizmov klimatickej zmeny a neustále reviduje modely budúceho vývoja. V drvivej väčšine prípadov k horšiemu. Európsky systém pre sledovanie zmien klímy Copernicus zaznamenal v rokoch 2020 a 2021 dvojnásobne rýchlejší nárast emisií metánu, ako bol priemer za posledných 17 rokov. Metán je ešte silnejším skleníkovým plynom ako oxid uhličitý, jeho emisie budú rýchlo rásť aj v budúcnosti. Okrem iného aj preto, že teplejšia klíma uvoľňuje viac metánu z prírodných zdrojov.
Klimatická zmena sa nevyvíja lineárne. Situácia sa môže zhoršiť náhle a čím neskôr sa budeme snažiť problém riešiť, tým drahší, ťažší a neistejší bude úspech. V situácii stupňujúcej sa klimatickej krízy by sme mohli očakávať obrat v politike, ktorá doteraz krízu len prehlbuje.
Minuloročný klimatický summit v Glasgowe však priniesol, prinajlepšom, čiastkové riešenia. Najdôležitejšie dohody sú nezáväzné (emisie metánu, koniec využívania uhlia, zastavenie odlesňovania), výsledok závisí len od ochoty krajín naplniť ich. Národné klimatické záväzky nestačia na zastavenie nárastu globálnej teploty pod (možno) bezpečnou hranicou dvoch stupňov.
Rastúci počet krajín chce dosiahnuť klimatickú neutralitu a plánuje investície do zelených technológií. No urgentnosť krízy nás núti počítať výsledky, nie sľuby. A z ich pohľadu sme aj v minulom roku zlyhávali. Emisie skleníkových plynov opäť rastú. Globálna spotreba uhlia narástla o deväť percent a mnoho krajín vrátane najvyspelejších chce v „dekarbonizácii“ investovať do infraštruktúry pre využívanie ďalšieho fosílneho paliva, zemného plynu.
Limitom snáh o zastavenie (či aspoň bezpečné spomalenie) je viera, že môžeme pokračovať starým spôsobom, len s trochu „čistejšími“ technológiami. Ekonomika stojaca na náraste masovej spotreby, stále intenzívnejšom využívaní prírodných zdrojov, nebude udržateľná. Ani spoločnosť, ktorá nespravodlivosť a nerovnosti zakrýva ilúziou nikdy sa nekončiaceho konzumu.