O lepšom svete. Malé a veľké dejiny

Neviem, či sa to hodí vyzradiť do novín, ale okrem sveta, s ktorým sme večne nespokojní, pretože jeho chod určuje honba za ziskom, túžba po moci, závisť, hlúposť a zákerné algoritmy, existuje súčasne i svet, v ktorom nie je núdza o priateľstvo, porozumenie, vzájomnosť a šťastie.

13.01.2022 16:00
debata (11)

Je to svet, v ktorom žijeme, ale neuvedomujeme si to, pretože oficiálne sa o ňom mlčí, nie je zvykom o ňom písať a hovoriť.

Pred rokmi si jeden môj známy, novinár, vzal neplatené voľno a vybral sa na vander. Chodil po krajine od domu k domu a rozprával sa s ľuďmi. Zaujímal sa, čo si myslia a ako sa im darí. Dnes by sme povedali, že vystúpil zo svojej bubliny, kedysi sa nazývala vrstva, trieda, kasta či vlastný kmeň, a vkročil do neznámej, dobrodružnej, pretože otvorenej obyčajnosti.

Z toho, ako mi popísal svoju skúsenosť, som si zapamätal, že keď sa ľudia znechutení z politiky dajú do reči o tom, ako vyzerá ich vlastný život, ukáže sa, že je poskladaný z celkom konkrétnych, praktických udalostí, starostí a radostí. A keď príde reč na rodinu, deti, vnúčence, na konečne opravenú strechu či vydarenú dovolenku, ukáže sa, že sú vlastne vo svete, rútiacom sa do záhuby, šťastní.

O tomto paradoxe píše Milan Šimečka v Kruhovej obrane (INDEX, 1985) v úvahe O veľkých a malých dejinách. „Aké ľudské dejiny mi môžu poskytnúť radu a vyvolať dojatie? Určite nie tie veľké, nepriateľské dejiny vojen, štátov a ideologických fanatizmov. To, čo nás spojuje ponad priepasti času, sú malé dejiny ľudského života, vymedzené narodením a smrťou… Žijeme vo veľkých dejinách, ale netrčíme v nich až po krk. Väčšina nášho osudu sa odvíja v malých dejinách ľudského života.“

Až dnes som si v knižke, z ktorej citujem, všimol motto, v ktorom skvelý provokatér Ludvík Vaculík v roku 1981 napísal: „Ak by sa muži a ženy v tejto krajine chceli postaviť proti všetkým úkladom čoraz horšieho sveta, proti tým hrubým a proti tým ľúbezným, majú tu národ ako hotový na kruhovú obranu. Museli by sa ale mnohého vzdať, menej jesť, chodiť v prešitom, menej kupovať, aby nemuseli toľko predávať.“

Už sa Vaculíka neopýtam, či by to takto podpísal i dnes, podobne ako už mi Šimečka v jeho kuchyni na Pražskej ulici v oblakoch dymu neodpovie, či sa ešte možno spoľahnúť na malé dejiny ľudského života, o ktoré sa medzi riadkami bál. Čosi mi však hovorí, že optimizmus nie je naivita, lebo ten lepší svet si nosíme v sebe. Niekedy o tom pochybujeme, niekedy nie je jednoduché ho v sebe nájsť. Niekde tam vnútri ale stále je.

My sa rozhodujeme, či mienime trpieť tým, čo nemáme, alebo či sa budeme tešiť z toho, čo máme. Je na nás, či budeme závislí od toho, bez čoho sa dá žiť. A je otázka, či ten obyčajný, nenápadný lepší svet chápať ako alternatívu k svetu, na ktorý nadávame a ktorý nám pije krv. Možno je to naopak. Možno investujeme priveľa energie a času do polemiky s vonkajším paralelným svetom, ktorý za to nestojí, namiesto toho, aby sme boli šťastní z toho, čím sme bohatí, lebo len na tom, čím sme, nie na tom, čo máme, skutočne záleží. Našťastie!

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #Milan Šimečka #Ludvík Vaculík #Kruhová obrana