Z cudzieho krv netečie

Sto metrov od nášho domu hučala turbína. Deň čo deň, furt a furt. Turbína bola pľúcami pre môjho otca a jeho druhov, vháňala vzduch do podzemných štôlní.

25.01.2022 16:00
debata (15)

Hluk z turbíny pri strojovni bol stály, nemenný, každému išiel trochu na nervy a azda iba raz, keď nastalo nečakané ticho, ozval sa v celej našej ulici krik. Baníkov zavalilo! Kto tam zostal?! Ktorý živiteľ? Spomínam si, ženy mali v tvári taký zmeravený výraz, to niekoľkominútové ticho bolo desivé. Chlapi naskakovali do banského vláčika, odhodlane nastupovali do klietok, spúšťali ich do podzemia, vysekávať druhov, a nikto nevedel, či sa vrátia. Ale dolu boli zasypaní, na reči nebol čas. To hroziace nešťastie nejako neviditeľne schytilo susedky a susedov, ktorí si občas aj pomyje pred dvere vyliali, aj inak si vedeli zle robiť. Tu boli zajedno. Vtedy som cítila, čo je to súdržnosť. Bez slov.

V strojovni nastal vtedy frmol, prívod vzduchu do bane rýchlo obnovili, a aj zával sa podarilo rýchlo prekopať, baníci vyviazli živí. Na našej verande opäť na háčiku visela otcova karbidka, ktorou si svietil, keď tesal a osádzal podporné trámy pri rozširovaní štôlní. Až kým mu nezaprášilo pľúca, potom už len sedával na brvnách pred baňou a pospevoval si – už som dosť pracoval, pre teba hriešniku… Jemu otec padol vo vojne, pamätal si len bubienok, ktorý mu vytiahol z torby, keď bol raz na urlábe. Vyrástol potom na melte a suchom chlebe, i toho bolo málo pre šesť osirelých detí. Žili „na hálni“, v domčeku postavenom na hlušine z bane, deti vyžínali žihľavu pre prasiatko, ďatelinu pre zajace a agáčinu pre kozu, pod cudzie ovocné stromy chodili zbierať opadánky.

Od rána do noci bolo čo robiť. Otec sa i tak dobre učil, vychodil meštianku, no potom už musel ísť len do učenia, dôležitý bol chlieb do ruky. Nevybral si, robota si vybrala jeho, vyučil sa za banského tesára. Drina, považovaná za najhorší trest. No on za ňou banoval – choroba, ktorá mu zaprášila pľúca, bola horšia. Bol mladý, mal niečo nad štyridsať…, a dopracoval. Aj dožil. Na hluk turbíny som si spomenula, keď som čítala pripomienky generálneho prokurátora k zmluve s USA. V médiách to citovali s takým typickým úškrnom: no, len si predstavte, prekážal by mu hluk na letiskách. Zásadne!

Môj hluk z turbíny je len taký biely šum oproti rachotu lietadiel. Ľudia, občania tejto republiky, ho však poznajú. A majú právo ozvať sa, pretože je to ich život a ich krajina, v ktorej pracujú a odvádzajú dane! Tie úškrny médií sú veľmi výrečné. V novembri ′89 dav volal: nájdite si svoj ľud! Stalo sa, súčasná „demokracia“ si našla svoje bubliny a na ne sa spolieha.

Na Sliači mi žije krstný syn, od detstva si lepil modely lietadiel, učarovali mu. Nie je pilotom, vyštudoval za inžiniera. Živí ho letisko, ako môjho otca živila baňa. On, jeho žena a malé deti necítia nepriateľstvo k nijakému národu, ale ak ho táto zmluva ohrozí, on a my všetci s ním pocítime konkrétne nepriateľstvo ku konkrétnym ľuďom. Poznáme ich a nebudeme ticho!

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #baníctvo #letecké základne #vojenská dohoda s USA
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy