Návrh zákona predložila europoslancom komisárka Věra Jourová, ktorá má okrem iného v náplni práce „boj proti dezinformáciám a falošným informáciám tak, aby zároveň zostala zachovaná sloboda prejavu, sloboda tlače a pluralita oznamovacích prostriedkov“. Vlk sa teda má nažrať tak, aby baran zostal celý. Problém je, že toto sa ešte nikdy nepodarilo. Podstatou slobody a plurality je totiž šírenie kritických, protirežimových názorov a polemika s tým, čo režim prezentuje ako pravdu.
Keďže spomenutá komisárka Jourová má okrem ochrany „európskych hodnôt“ za úlohu aj ich šírenie, patrí do jej kompetencie i „odhaľovanie rizík ohrozujúcich pluralitu oznamovacích prostriedkov a navrhovanie cezhraničných projektov na podporu nezávislých a rôznorodých žurnalistických aktivít“. Povestné čertovo kopýtko bude ukryté v tej „cezhraničnosti“. Skeptik tuší, že pôjde o podporu opozičníkov v krajinách, ktoré pred európskymi hodnotami drzo uprednostňujú hodnoty vlastné.
Bruselský newspeak má už dnes orwellovské parametre, preto posudzovaniu prijímanej legislatívy musí predchádzať prekladanie pojmov do normálnej reči. Keď je reč o „moderovaní obsahu“, myslí sa tým stará známa cenzúra, čiže mazanie obsahu pre kohosi nebezpečného, nevhodného. Ak na nevhodný a nebezpečný obsah majú upozorňovať „dôveryhodní oznamovatelia“, treba si týchto predstaviť ako kolektívnych udavačov, ktorými sú napríklad prorežimové neziskové organizácie, vyhľadávajúce ľudí s iným názorom než je ten správny, oficiálny.
Europoslanec Ivan David, ostrý kritik Aktu o digitálnych službách, upozornil v prejave na pôde EP, že proti podvodom, ponižovaniu a šíreniu poplašných správ atď. máme zákony a súdy. Za tendenciou regulovať internet podľa neho stojí to, že „nová totalita chce monopol na vlastné dezinformácie, klamstvá a vnucovanie bizarných názorov“. Kolegov, ktorí sa podľa neho usilujú o novú totalitu, obvinil, že im prekáža moderná technika, ktorá umožňuje slobodnú výmenu názorov na sociálnych sieťach, a konštatoval, že „málokedy zaznamenal toľko nenávisti a dezinformácií ako od tamojších bojovníkov za ľudské práva, ktorí racionalitu nahrádzajú ideológiou a fanatickými heslami“.
Spor o podobu internetu je epizódou vo večnom zápase o slobodu slova. Slova, ktoré dokáže pomáhať i škodiť, podľa toho, kto ním vládne. Umlčať oponenta sa snaží ten, kto nemá argumenty. A pretože každý tlak vyvoláva protitlak, cenzúra zvyšuje váhu prenasledovaného slova. Dá sa dokonca vystopovať, že cenzúra je službou pravde, podľa príslovia, že pravde sa každý najviac bráni. Vymazané slová žijú svoj život po živote, vracajú sa silnejšie, pretože sú ovenčené disentnou aureolou. Umlčaný hlas má pozornejšie publikum než neškodné slová, čo servilne plynú mocným po srsti.