Rýchle žitie nevyrastá len zo snahy jednotlivca okúsiť lákadlá sveta a zaslúžiť si tú výsadu. Povediac to sociologickým žargónom, rýchle časy sú už dávno systémovou charakteristikou spravovania spoločnosti. Náhlivé hodiny u nás neprestajne bijú od prvej dvojročnice. Určujú život plánovanými úlohami a cieľom najprv dostihnúť českých bratov a neskôr dobehnúť a predbehnúť aj západný svet. Nielen v tonách vytavenej ocele, ale aj v životnej úrovni.
Po roku 1989 si správcovia štátu určili nové úlohy dobiehania. Začali sa náhliť s látaním dier v architektúre právneho štátu a odstraňovaním demokratických deficitov či v načrtávaní radikálnych reformných rezov v územnej správe, v dôchodkoch či vo verejných službách. Bolo to aj ľahšie, ako znovu budovať zrútené ekonomické väzby a pracovné možnosti. Oddanosť obyvateľstva k demokratickým hodnotám bola monitorovaná bedlivejšie ako jeho životná úroveň a intelektuálne kruhy ju povýšili na hybnú silu spoločenského blaha. Kult rýchlosti a dobiehania vyvrcholil na prelome storočí. Možnosť, že by sme sa nestali členmi EÚ v rovnaký čas ako naši bratia a susedia, bola vykresľovaná ako národná katastrofa.
Tí, čo vidia jadro demokratických hodnôt v slobodnej súťaži o hlasy voličov a v rozdelení moci, sa rýchlosti neboja. Kto ale demokratické hodnoty chápe širšie, má hlavu v smútku. Spomeňme si na prejav prezidenta Michala Kováča pri piatom výročí prijatia ústavy. Prezident v ňom vymenúval celý rad demokratických hodnôt, ktoré sa stali jej prijatím záväzkami nášho spolunažívania. A medzi ľudskými a občianskymi právami a slobodami ako osobitnú hodnotu vyzdvihol aj úctu k menšinovému názoru.
Držíme sa toho? Význam tejto kvalifikačnej črty demokratickosti možno zmenšovať narážkami, že tu zaznieva niečo osobné, veď prezident sám vtedy prežíval zneuctenie za neväčšinový názor. No v Kováčom zdôraznenej úcte k menšinovému názoru môžeme čítať aj rozvinutie voltairovskej zásady nie iba obhajovať právo druhého hlásať názor, s ktorým nesúhlasíme, ale aj obhajovať jeho právo nebyť za tento názor znevážený a zhanobený.
Tento rok si pripomenieme už tridsiate výročie prijatia ústavy. Názorovú slobodu zatiaľ veľmi neobmedzujeme, ale úcta k iným názorom? Prekážkou rýchlosti, s akou je spoločnosť spravovaná, je už čo len vypočutie nesúhlasných názorov.
Vzdelaní ľudia namiesto podpory „rôznohlasej“ diskusie pomáhajú triediť názory na tie, čo sú v súlade, a na tie, čo dáko škrípu. Zlepšovaním počítačových programov zrýchľujú vyraďovanie tých druhých z verejného priestoru. Žurnalisti nechávajú politikov, aby namiesto argumentov rozoberali osobnú hodnovernosť a strhávali zo seba posledné zvyšky dôveryhodnosti.
Nezatracujem rýchlosť ako takú. Rýchlosť odpovede na potreby ľudí je životodarná. Ponáhľaj sa pomaly však nie je muzeálna múdrosť starých Rimanov, ale aj podmienka života v demokracii. Pretože v prílišnej rýchlosti nutne strácame úctu k iným a demokracia bez úctivého prístupu ku každému je bezduchý stroj. Prepáčte mi pátos.