Žijeme v chorej krajine

Už takmer dva roky žijeme v pandemickom svete. Zastihol nás nepripravených: s nefungujúcimi verejnými službami, štátom rozparcelovanými partikulárnymi záujmami, štátnou mocou bez legitimity a chýbajúcou diskusiou o verejnom záujme.

09.02.2022 16:00
debata (23)

Po dvoch rokoch, v strede ďalšej vlny pandémie, je zrejmé, že sme boj v zásade vzdali. Očkovanie prakticky zastalo. Protipandemické opatrenia sa nedajú udržiavať naveky – ekonomická, sociálna aj psychologická cena je priveľká.

A tak pomaly kapitulujeme. Slovensko sa skôr či neskôr pripojí ku krajinám, ktoré život naplno normalizujú. Ľudia budú zbytočne umierať, podmienky v zdravotníctve budú ešte neznesiteľnejšie, nemáme zaočkovanosť ani kvalitu zdravotníctva Dánska, ale „v priemere“ nás to už prestalo trápiť (a nezačne, kým sa neobjaví výrazne smrteľnejší variant vírusu).

Vieme, že v tejto kríze sme zlyhali. Počítajte to, ako chcete – nadmernými úmrtiami, dlhodobými zdravotnými následkami odkladanej zdravotnej starostlivosti, sociálnymi dôsledkami… Tíško už len dúfame, že sa tým bahnom do konca pandémie nejako prebrodíme, potom sa oklepeme, život a politický cirkus pôjdu ďalej. Vládne strany zabudnú na manažérske zlyhania (hneď v prvom roku zasadilo duo Igor Matovič – Marek Krajčí protipandemickým snahám vlády fatálne rany) aj na politické podpásovky (Richard Sulík tiež nie je bez viny).

Opozícia nikdy neprijme zodpovednosť za najviac úmrtí od konca druhej svetovej vojny – popieraním vážnosti pandémie, potrebnosti opatrení, spochybňovaním očkovania. Myslím takzvanú sociálnodemokra­tickú opozíciu, nie pôvodných a odtrhnutých fašistov. Od tých je zbytočné čakať rozum a svedomie.

Pandemické zlyhania majú svojich konkrétnych strojcov. Ale aj štrukturálne podmienky, ktoré zlyhania umožnili a zhoršili ich následky. Do pandemickej krízy sme vstupovali absolútne nepripravení. Rozparcelovanie štátu na pašalíky politických nominantov, vyšperkované vládami Smeru do tragikomických detailov (pamätáte sa na prázdne sklady Štátnych hmotných rezerv a zlaté tehličky v trezore ich šéfa?), ho obralo o schopnosť reagovať na krízové situácie. Dlhodobo podfinancované verejné služby – od zdravotníctva, cez sociálnu starostlivosť až po školstvo – ledva fungovali v normálnych časoch. V pandémii sa otriasli v základoch a ak sa udržali nad hranou kolapsu, vďaka patrí osobným obetiam anonymných hrdiniek a hrdinov.

Dlhodobé zneužívanie štátnej moci na ochranu partikulárnych ekonomických záujmov vyčerpalo jej legitimitu, naučilo nás nedôvere a cynizmu. Pandémiu najlepšie zvládli krajiny, v ktorých ľudia dôverujú politickej moci, že zastupuje verejný záujem.

My máme pre takúto vieru málo dôvodov. V atmosfére politickej nedôvery a manažérskej neschopnosti sa včerajší priatelia oligarchov ľahko reinkarnujú na zajtrajších mesiášov. O slobode nehovoria v kontexte sociálnej emancipácie (ktorá v sebe vždy nesie prvok verejného záujmu a zodpovednosti), ale individualistického „práva odmietať“. Čokoľvek a kohokoľvek.

Ak budeme mať trochu šťastia, pandémia je na ústupe. Chorá krajina odpíše straty a bude sa potácať ďalej.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #štát #pandémia #verejné služby #verejná diskusia #kvalita demokracie
Flowers