Sem-tam niektorý novinár chcel túto banálnu tému umelo navršovať nejakými hlúpymi detailmi. Napríklad: „Ale ide pritom aj o zdravotné sestry! No nie?“ Ale ani to nijakého premiéra nikdy doposiaľ nezmiatlo: „Áno! No áno! Aj sestry to sú! Určite aj sestry!“ Každého tieto odpovede uspokojili, a hneď aj vedel, že jeho vyliečenie je ešte stále úplnou hračkou. Stačí sa len niekde príležitostne zastaviť a potom si v niektorej lekárni s povoľnými a neskúsenými lekárnikmi skúsiť vyžobrať príslušný predpísaný liek.
Ale Heger tentoraz doslova deklaroval: „Zdravotníctvo je pre vládu jedna z najväčších priorít!“ A prezradil, že na zdravotníctvo už pár týždňov hľadá peniaze: „V tejto chvíli máme dve cesty, môžeme škrtnúť iné výdavky alebo zvýšiť príjmy.“ Tomu, priznávam, už celkom nerozumiem. Lebo asi pred dvoma rokmi som našiel na chodníku 20 centov a môjmu zdraviu to vôbec nepomohlo. Napriek tomu, že som mal nečakane zvýšené príjmy, výdavky klesli asi iba o 20 centov. A na zdravotníctvo vraj treba 500 miliónov!
Nuž to bude asi treba s mimoriadne výkonnými vysávačmi preliezť chodníky v celej republike, no potom, čo je oveľa horšie, dať do zdravotníctva aspoň tieto peniaze. Čo sa pri šarme tejto vlády vôbec nemusí vydariť. Stačí, aby sa vztýčil nejaký poslanec koalície a zvrieskol: „Chcete vyhadzovať peniaze na zdravotníctvo práve teraz, keď je pandémia? (Alebo: Keď je Ukrajina?) A henten tam nemá respirátor!“ A šup s peniazmi rovno do armádnej výzbroje.
Viem už asi o dvoch miestach v Bratislave, kde predávajú pivo takpovediac „z tankov“. Ale napriek tomu ich vždy, zrejme aj s tankami, zavrú na pár mesiacov do karantény. Ak by sa zrušila polovica nemocníc, polovica súdov a polovica armády, možno by bolo aj dosť, ale kto by sa chcel potom baviť s prepočítavaním? Kde by sme na to vzali ľudí? Keď už nemá kto šoférovať ani autobusy? Ak by sa zrušila polovica škôl, nebolo by potrebné ich ani vykurovať. A deti by aj tak – teda tak na polovicu – všetko vedeli. Totiž ako vo Fínsku, len trochu menej.
Jediné miesto, kde to zatiaľ frčí, tak ako má, je zrejme ministerstvo Veroniky Remišovej, ktorá, aspoň ako sa vyjadrila pri uzatváraní koaličnej dohody v roku 2020, nechcela ministerstvo s veľkým rozpočtom: „My sme chceli rezort, kde môžeme robiť antikorupčné zmeny.“ Lenže antikorupčná zmena aj s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou utiekla zo strany Za ľudí do strany SaS. Remišovej tak zostali štyria poslanci. V koalícii sú stále štyri strany. Vďaka tomu má jediná stále prehľad. Veď aj v OĽaNO, kde bola kedysi, boli tiež vždy iba štyria členovia. A aspoň ako vidno, bolo to tiež tak akurát.