Kam chodia duše hľadať nádej

Nikdy som nebol presvedčený, že médiá zrkadlia realitu. Dnes som presvedčený, že ju určite nezrkadlia. Nie, že by to nedokázali. Zrkadliť ju im jednoducho nestačí. Chcú realitu tvoriť.

10.03.2022 16:00
debata (67)

Robiť sa s tým veľa nedá, ale treba to mať stále na pamäti. A keď sa ocitneme v epicentre nejakej kampane, tiež sa nedať citovo vydierať a manipulovať, ale zubami-nechtami sa držať triezveho rozumu.

Mám, samozrejme, na mysli vojnu za humnami, pri ktorej už začína byť trestné zamýšľať sa nahlas nad príčinami. Podľa zásady oko za oko, zub za zub som si zablokoval na počítači štyri oficiálne mainstreamové dezinformačné weby, recipročne za štyri nezávislé weby, od ktorých som bol z rozhodnutia akýchsi nevládnych cenzorov odstrihnutý. Podstatné totiž nie je množstvo zdrojov, ale to, či sú dobre vybalansované.

Na poslanie médií v časoch, keď sa pod nami trasie zem, je, samozrejme, viacero názorov. Majú ľudí informovať, vychovávať alebo burcovať? Isté je, že médiá dnes nemajú ambíciu stať sa útočiskom pre zraniteľné ľudské duše. V reakcii na krízu sa otvárajú expertom (či už renomovaným, alebo príležitostným) na zlo, autorom fascinovaným temnotou. To, mimochodom, asi bude dôvod, prečo v novinách márne hľadám slová od Veroniky Šikulovej. Ak platí, že nič nie je staršie ako včerajšie noviny, oplatilo by sa aspoň raz do týždňa reprízovať jej „Radosť z pomalosti“.

Pri pohľade na médiá nevidím priestor, kde by duše mohli dobíjať baterky. Kde by mohli natankovať nádrž nádeje. Prečo to píšem? Zisťujem, že i ľudia, o ktorých si myslím, že ich dobre poznám, v duši nosia nejaké trápenie, bolesť, o ktorej svet nevie, na ktorú sú sami. Zvyčajne sa to ukáže, keď človek druhému otvorí vlastnú dušu. Podeliť sa s tým, čo ma trápi, znamená na revanš zistiť, že trápenie blížneho je porovnateľné alebo ešte horšie.

Naše duše blúdia toxickou realitou, ktorá namiesto pomocnej ruky ponúka nepriateľov, namiesto mierumilovného azylu rozličné klony a mutácie nenávisti a vendety. Nič, čo by nás robilo lepšími, nič, čo by dávalo zmysel budúcnosti. Je to odvrátená strana priestoru duchovného, v ktorom platí, že svet možno zachrániť iba v ľudskom srdci, pretože práve v ňom sa odohráva večný zápas dobra so zlom. Darom duchovného nadhľadu, ktorý človeku dáva moc nad protivenstvami sveta, ale disponujú hlavne svätci. Bežný smrteľník normálne trpí.

V ťažkých dobách, ako je tá dnešná, sa vždy vracia otázka: Komu patrí svet? Tým múdrym, tolerantným, dobrosrdečným? Alebo tým silnejším, hlučným, arogantne sebavedomým? Patrí svet ľuďom pokorným alebo fanatikom? Dôležité je to preto, lebo väčšina vždy inklinuje k strane, ktorá víťazí. A ako sa zachovať, keď sa vlády ujíma zlo a na konci cesty, ktorou sa pustia davy, nás víta peklo?

Zlu chýba sebareflexia. Je odolné voči dobru. Nedá sa s ním diskutovať, nemožno ho napraviť ani liečiť a je zbytočné sa o to snažiť. Jediné, čo funguje, je otočiť sa mu chrbtom. Bočiť od ľudí, ktorých si podmanilo zlo. Pre záchranu duše dnes treba vymazať polovicu ľudí z mobilu. Nič lepšie mi ale nenapadá.

© Autorské práva vyhradené

67 debata chyba
Viac na túto tému: #cenzúra #mediálna propaganda #vojna na Ukrajine
Flowers