Brutalita Putinovho útoku na Ukrajinu bude, bohužiaľ, pravdepodobne narastať v priamej úmere k vojenskej neschopnosti ruskej armády (a rastúceho počtu najatých žoldnierov). S rastúcim počtom civilných obetí budú stúpať dôvody na ešte prísnejšie sankcie proti Rusku. Ak sa nestane niečo nečakané, dotknú sa aj ruskej ropy a plynu.
To je príležitosť, ktorú si nenechá ujsť mnoho iných autoritárskych režimov. Európska únia sa snaží o zvýšenie dodávok skvapalneného zemného plynu z Kataru. Jeho dedičný absolutistický vládca však patrí ešte k tým lepším spomedzi nových spojencov. Za rokovací stôl si pokojne sadneme aj so saudskoarabským korunným princom. Len na pripomenutie, mal osobný podiel na zavraždení opozičného novinára Džamala Chášukdžího. Saudskoarabská vláda je spoluzodpovedná za brutálnu vojnu v Jemene (vrátane bombardovania miest, zabíjania civilistov). Popravy politických oponentov nie sú v krajine ničím výnimočným.
Režim Nicolása Madura vo Venezuele premenil sľuby „bolívarskej revolúcie“ na krvavú realitu diktatúry. Verejní kamaráti s ním asi nebudeme, no za privretie očí už venezuelská ropa hádam stojí…
Nejde však len o ropu a zemný plyn. Ruský útok na Ukrajinu šikovne využíva aj Erdoganov režim v Turecku. Na budúci rok ho čakajú prezidentské aj parlamentné voľby. Teraz sa už nemusí báť príliš hlasných námietok, ak proti opozícii použije nie príliš férové zbrane.
Nezabúdajme na Čínu. Ruský útok na Ukrajinu možno priblížil moment, keď sa Peking oslabenej a izolovanej Moskvy opýta, či naozaj potrebuje Ďaleký východ. No nezaoberajme sa geopolitickými špekuláciami (nateraz). Prezident Si Ťin-pching zúročí ponúknutú príležitosť rýchlejšie. V pozícii dôležitého neutrála, ktorého si západné krajiny nechcú príliš pohnevať, môže upevňovať regionálny vplyv a postupne si ekonomicky a technologicky pripútavať Rusko.
Putinov režim ohrozuje aj nás, Ukrajina bola len prvá na rane. Priama vojenská konfrontácia by však mohla vyvolať katastrofálnu eskaláciu konfliktu. Tak nám ostáva len pomáhať zo všetkých síl Ukrajine a brzdiť Putina hospodárskymi sankciami. V tejto zložitej situácii sa asi nevyhneme morálne problematickým rozhodnutiam diktovaným reálpolitikou vrátane spolupráce s autoritárskymi režimami. Z ekonomických či politických dôvodov.
Vždy by sme si však mali klásť otázku, či sú tieto kompromisy cenou za pomoc Ukrajine, alebo sú za nimi aj iné, zištné dôvody. V druhom prípade si totiž veľmi ľahko privykneme. Nezabúdajme, že v začiatkoch prezidentskej kariéry bol Putin naším spojencom vo „vojne proti terorizmu“, bez problémov sme privierali oči nad brutalitou jeho vojny v Čečensku. Neskôr sme sa nechali kúpiť plynom, ropou a peniazmi oligarchov. Teraz vidíme, že kompromisy majú svoju cenu.