Dnes patria do serióznej verejnej diskusie asi ako úvahy o účinnosti homeopatík. O vážnosti dôsledkov klimatických zmien sa stále častejšie presviedčame na vlastnej koži. To však, bohužiaľ, neznamená, že sú diskusie o riešení klimatickej krízy uzavreté. Aktuálnou frontovou líniou je otázka, „kto to má zaplatiť“.
Keď už existenciu problému nemožno poprieť, pomôže jeho zahmlievanie. Najväčším emitentom skleníkových plynov je dnes Čína. Tak prečo by sme mali ohrozovať naše ekonomiky zelenou transformáciou?
S klimatickou spravodlivosťou je to zložitejšie. Podľa prepočtov Climate Watch sú rozvinuté krajiny (zhruba: Európa, Severná Amerika, Japonsko, Austrália a pár ďalších) zodpovedné za 80 percent človekom vypustených emisií medzi rokmi 1850 až 2011. Prosperita našich krajín stojí na vyčerpávaní zdrojov a kapacít našej planéty. Zdá sa vám prehnané vyťahovať hriechy spred stopäťdesiatich rokov? Nemusíme. Polovicu z tých 80 percent sme spôsobili v posledných troch desaťročiach. Teda v dobe, keď boli mechanizmy otepľovania planéty známe a vedci upozorňovali na škodlivý vplyv človeka na klímu.
Národné štatistiky vypustených emisií majú zmysel, ak sa bavíme o klimatických politikách. Opatrenia na znižovanie emisií sú schvaľované a implementované na národnej úrovni (resp. európskej, pre krajiny v EÚ). V diskusiách o klimatickej spravodlivosti sú však zavádzajúce.
Užitočnejšie je množstvo emisií na obyvateľa – veď každý človek má rovnaké právo na zdroje tejto planéty. Hoci emisie skleníkových plynov per capita v Číne v posledných rokoch rýchlo rastú, v 2020 boli stále o tretinu menšie, než v Spojených štátoch (India ich mala desaťkrát nižšie).
V súčasnosti vypúšťa Čína na obyvateľa asi toľko skleníkových plynov, ako Nemecko alebo Česká republika (a o čosi menej než Slovensko). Ani toto porovnanie však nie je úplne férové. Asi pätinu čínskeho hrubého domáceho produktu tvorí export, veľká časť priemyselnej produkcie smeruje do iných (najmä vyspelých krajín). Zodpovednosť za súvisiace emisie skleníkových plynov tak nesie aj naša spotreba.
Ak hovoríme o spravodlivosti, prečo sa pozerať na krajiny? Najbohatšie percento ľudí vytvára pätnásť percent globálnych emisií skleníkových plynov. Takmer dvakrát viac, než chudobnejšia polovica ľudstva. Bohatá globálna elita je jednou z mála sociálnych skupín, ktorých emisie v posledných dvadsiatich rokoch rastú. Ak aj vezmeme do úvahy len spotrebu, najbohatších desať percent ľudí je zodpovedných za polovicu emisií skleníkových plynov.
Ekonomika nerovností je tou istou, ktorá vyprodukovala klimatickú krízu. Ak chcú byť medzinárodné a národné snahy o spomalenie klimatických zmien efektívne a spravodlivé, musia sa zaoberať neudržateľnou spotrebou bohatých.