Poznámka pre neskôr narodených: socializmus je definovaný heslom „každému podľa jeho zásluh“, komunizmus „každému podľa jeho potrieb“ a kapitalizmus „každému to, čo si uchmatne“. V tomto zmysle sme sa komunizmu nedožili a ani sa nedožijeme.
Čím nám dnešný režim pripomína minulý, je cenzúra a kádrovanie, pričom nie je podstatné, či je cenzorom a kádrovákom zapálený komunista, alebo fanatický liberál či klerikál. Nohavicu zrušené koncerty určite mrzia, ale pokiaľ ide o imidž zakázaného básnika, tá je pesničkárovým splneným snom. Verejná mienka sa vždy nakoniec obráti proti cenzorom a umlčaný bard získa kredit ľudového hrdinu.
O cenách, vyznamenaniach a metáloch všeobecne platí, že to sú pocty ošemetné. Vždy sa polemizuje o tom, kto bol ocenený, za čo bol ocenený, kým bol ocenený. V predtuche mediálnej štvanice sa ceny občas odmietajú. Odmietajú sa však aj kvôli mediálnej pochvale: „Od XY si cenu nevezmem, pretože mi je odporný.“
Problematické sú štátne vyznamenania, ktoré predpokladali lojalitu k režimu. S pádom režimu sa totiž z lojality so spätnou platnosťou stáva kolaborácia. Byť hrdinom socialistickej práce je ocenenie, ktorým sa po páde socializmu nikto nepýši. Jednoduché to nie je ani s národnými umelcami, lebo dnes majú papier na to, že nehladili režim proti srsti, ale servilne po srsti.
Kategóriou samou osebe je vracanie cien a vyznamenaní. Deje sa tak zvyčajne na protest, keď starý laureát neznesie predstavu, že sa novým laureátom rovnakej ceny stane indivíduum, ktoré význam ceny nenapraviteľne znehodnocuje. Osobne som takto vnútorne rezignoval na kedysi prestížnu novinársku cenu. A že som sa od nej nedištancoval verejne, bolo len preto, že sa mi prieči adresne menovať kolegov, za ktorých sa na rozdiel od poroty hanbím.
V prípade, že dôvodom vrátenia ceny má byť politika, treba odpovedať na otázku, či politika bola dôvodom jej udelenia. Nohavica pripomína, že Puškinovu cenu nedostal za politické postoje, ale za prebásnenie Vysockého a Okudžavu. To, že Nohavica dostal Puškinovu cenu z rúk prezidenta, neznamená, že ide o Putinovu cenu. Z druhej strany, keby ju kvôli Putinovi vrátil, Vysocký a Okudžava by sa kvôli tomu asi v hrobe neobracali.
Nevrátiť cenu je rovnako silné gesto, ako ju vrátiť. Dôležité je posúdiť, čo je ťažšie, čo si žiada väčšiu odvahu. A to spraviť. Že sa Nohavica rozhodol správne, ukázal jeho nezrušený koncert v Hodoníne. Aplaudovala mu sála zaplnená do posledného miesta. Nohavica pre svoje publikum nie je laureátom, ale pesničkárom, ktorý ľudí nerozdeľuje, ale zjednocuje. Jeho piesne robia svet lepším miestom pre život, čo sa o nenávisti jeho kritikov povedať nedá.