Ešte začiatkom roka to mala Orbánova vláda nahnuté. Koalícia šiestich opozičných strán sa držala v prieskumoch blízko preferencií Fidezsu, na konci 2021 ho dokonca predbehla. To bol, samo osebe, obdivuhodný výkon. Orbán a jeho prívrženci dostali pod kontrolu väčšinu médií v krajine – verejných aj súkromných. Okresali akademické slobody a účinne umlčali kritickú časť občianskej spoločnosti.
Napriek mediálnej prevahe a peniazom naliatym do kampane Orbánovi vážne hrozilo, prvýkrát po 12 rokoch, že voľby prehrá. Potom však prišiel ruský útok na Ukrajinu – a ten pravdepodobne prispel k tomu, že pár dní pred voľbami si Fidesz drží pred opozíciou malý, no stabilný náskok.
Budapešť si s Moskvou dlhodobo rozvíjala dobré vzťahy. Orbána s Putinom viacero vecí spája: príklon k autoritarizmu a pestovanie oligarchického kapitalizmu, kombinované (a zakrývané) s nacionalizmom a konzervatívnym populizmom. Radi kritizovali „liberálny Západ“ a označovali ho za hrozbu pre „tradičné hodnoty“. Pozitívny vzťah k Putinovi bol však v prvom rade pragmatický. Prinášal ekonomické výhody (ruské investície, napríklad do jadrovej energetiky) a ilúziu veľkej politiky, lahodiacu voličom snívajúcim o suverénnom a vplyvnom Maďarsku.
V prvých dňoch ruského útoku na Ukrajinu tak Orbánovi hrozil osud iných európskych proputinovských populistov, ktorí museli otočiť kabát, inak im hrozila politická izolácia: Okamura premazáva facebookové príspevky, Le Penová musela skartovať predvolebné letáky s Putinom, Salvini sa strápnil na ukrajinsko-poľskej hranici…
Orbán to však zahral šikovnejšie. Hoci formálne odsúdil ruský útok, na európskej úrovni sa opakovane zastával záujmov Putinovho režimu. Napríklad odmietaním povoliť presun zbraní cez maďarské územie či brzdením prísnejších ekonomických sankcií. Zdá sa, že tejto svojej politike je ochotný obetovať aj poľsko-maďarské spojenectvo.
Hlavný dôvod tohto postoja je vnútropolitický: pred blížiacimi sa voľbami hrá na istotu. Orbán u svojich podporovateľov roky budoval podozrievavosť voči Západu. Výsledkom je aj to, že len 44 percent voličov Fideszu považuje v konflikte Rusko za agresora (oproti celonárodným 64 percentám). Využíva tiež obavy z ekonomických a zo sociálnych dôsledkov vojny. Orbán netvrdí, že je na strane Ruska. Stačí mu morálny relativizmus a sľuby ochrany maďarských záujmov tým, že sa nedá „zatiahnuť do vojny“.
V neistých časoch krízy sa stavia do pozície štátnika, ktorý občanom ponúka bezpečnosť a aspoň trochu istoty. Nedáva sa zatiahnuť do podozrivých mocenských hier Západu a hľadí v prvom rade na záujmy Maďarska. Toho istého Maďarska, v ktorom bude po tomto víkende ďalšie štyri roky veselo kradnúť a podrývať základy ústavnej demokracie.
Útok na Ukrajinu bol možno (dúfajme) fatálnou chybou Putinovej politickej kariéry. Svojmu priateľovi Orbánovi však preukázal cennú službu.