V čerstvej pamäti máme dva príklady, keď sa proti vládnucemu silnému súperovi úspešne spojila široká koalícia oponentov. Na Slovensku program „Antifico“ vyniesol do vlády nesúrodý štvorlístok Ficových oponentov a v Česku sa s programom „Antibabiš“ k moci dostal účelový zlepenec dvoch účelovo zlepených koalícií. V oboch prípadoch mala radosť zo zmeny krátky život. Slovenská koalícia sa rýchlo rozhádala a verejnosť ju viní za všeobecný chaos, zatiaľ čo česká koalícia sa vyznačuje bezradnosťou a za prvých sto dní vlády sa prezentovala škandálnou nečinnosťou.
Široká koalícia všetkých proti jednému sa naposledy sformovala v Maďarsku. Tam však efekt „Antiorbán“ zlyhal. Teórií o tom, čo urobil Orbán správne a čo zjednotená opozícia zbabrala, je viacero. Mimochodom, chýba medzi nimi hypotéza, že sa Maďari poučili z cudzích chýb a rozhodli sa neriskovať slovenskú a českú skúsenosť. Fidesz pravdepodobne zvíťazil i vďaka fenoménu negatívnej voľby: Orbán bol asi menším zlom ako nepredvídateľný opozičný zlepenec. Nad nádejou zo zmeny prevážila hrozba zmeny.
Úskalím negatívnej voľby je, že rieši minulosť. Negatívnou voľbou voliči účtujú s končiacou vládou. K zmene negatívna voľba nevedie, zmenu môže naštartovať iba voľba pozitívna, ktorej sa kedysi hovorilo „zmluva s voličom“. Ak opozícia k existujúcej politike neprináša alternatívu, nezaväzuje sa za získané hlasy dodržať konkrétne záväzky, a namiesto toho predkladá voličom bianko šek, potom je vopred jasné, že namiesto zmeny bude nasledovať v lepšom prípade pokračovanie toho, čo ľuďom prekážalo, a v horšom prípade ešte väčší úpadok.
Otázkou je, či negatívna skúsenosť s negatívnou voľbou môže viesť k „recyklácii“ odpísaných politikov. Vrátiť sa k moci je ťažšie, než sa pri moci udržať. „I come back“ je totiž voľbou minulosti, pri ktorej neožijú iba spomienky na to, čo bolo v minulosti znesiteľnejšie než dnes. Ožijú i spomienky na to, čo ľuďom na vracajúcom sa politikovi v minulosti prekážalo. Politikovi, ktorý skončí v opozícii, ľudia prízvukujú v tom, čo kritizuje, ale na to, čo sľubuje vykonať, reagujú otázkou, prečo to nespravil, keď bol pri moci.
Problémom Roberta Fica a Andreja Babiša tiež môže byť ich motivácia. Vymeniť opozičnú pohodu za vládne posty, v ktorých je politik terčom permanentnej kritiky, nie je výzva pre každého. Nemusia mať chuť opakovane si dokazovať to, čo už si dokázali. A je tu i problém koaličného potenciálu. Opozičný politik si ťažko hľadá spojencov a ak vládne koalícia protivníkov, k moci vedie iba víťazstvo drvivé, keď koaličných partnerov víťazovi netreba… Ako vidno, negatívna voľba má nutne negatívne dôsledky.